Marek Šefčík

To, čo predvádzajú počas svojej politickej kariéry títo dvaja, nemá na našej politickej scéne obdoby. Je pravda, že už sme tu mali hocičo a hocikoho. Ani nebudem menovať, lebo by som náhodou zabudol na Rudolfa, Vladimíra, Katarínu, Roberta, Rafaela, Pála alebo ešte neviem koho a potom by som si to vyčítal. Aj tak si myslím, že “manželský” zväzok, ktorý tu roky otravuje verejný priestor, má právo uchádzať sa o cenu za najväčšiu trápnosť s najdlhším politickým trvaním. Čítaj ďalej…

Čo si najlepšie pamätáte zo školy? Štvorka z matiky už prebolela, nepríjemné testy z bioly sú zrelé na zabudnutie a to čo som mal na polročnom vysvedčení v druhom ročníku na strednej škole z dejepisu, tiež už neviem. Na čo si ale veľmi rád spomínam, sú triedne akcie. Výlety, stužková slávnosť a podobne. Tiež chcem, aby moji študenti nebrali školu iba ako nutné zlo, ale aj ako príležitosť získať kamarátov a zážitky na celý život… Aj preto sme víkend od 10. do 12. septembra chatovali. Ale nie za monitormi počítačov. Tak skutočne, na saleziánskej chate na Húškach. Čítaj ďalej…

Demokraciu tu máme krátko. A často sa zdá, že ešte takú pokrivenú. Mnohí odmietajú ísť k volebným urnám z všakovakých dôvodov. Politika a veci verejné zaujímajú málo ľudí. Referendum. To je taký vulgarizmus. Alebo aspoň to vnímame ako niečo, čo je zbytočné… Referendum, ktoré sa bude konať túto sobotu, predostiera 6 otázok. Ak už sme toľké prachy za to “vysolili”, ja určite zodvihnem kotvy a ten krátky testík pôjdem vyplniť. Ja viem, že referendum je len poradným hlasom ľudu a pre politikov nie je záväzné, ale napriek tomu si myslím, že určitú váhu má. Ak by skutočne masa ľudí šla a ten “test” vyplnila, ten hlas by museli politici rešpektovať. Navyše niektoré otázky fakt stoja za to. Čítaj ďalej…

Je to kamarát. Vždy usmiaty a veselý chlapík. Keď sme boli v lete na východe u rodičov, znova som sa s ním stretol. Bol som na brigáde u brata. Potreboval prekopať a vyspádovať vodu z pivnice… Zastavil sa pri nás. “No, Šefčíkovci… a ked už sce tu skončili, možece prísc na brigádu aj ku mne. Opravujem komín a potrebujem dostac te tvarnice na strechu.” Zareagoval som na jeho výzvu a presvedčil Václava i Matúša (moji bratia), aby sme šli pomôcť. Polhodinka. Bola to fuška, ale zažili sme pri tom i srandu. Hlavne, keď sme vymýšľali systém, ako to zrealizovať…

Podal som mu ruku. Ešte vtedy, keď sme sa stretli a blahoželal som mu. Majú syna a dozvedel som sa, že čakajú dvojčatá. Aj ja mám dvojčatá. Viem, o čom to je a som šťastný. Snažil som sa ho povzbudiť, tešil som sa z tohto očakávania s ním. On žiaril šťastím tiež. Čítaj ďalej…

Keď som sa s ňou včera opäť stretol, žiarila šťastím. Jej úsmev bol veľavravný, slza v kútikoch očí úprimná. Pri jej vete – “Marek, a keby nebolo teba, nebola by som tu…” – som si opäť raz uvedomil veľkosť božieho zásahu. On si vyberá stále tých najslabších, aby ukázal svoju veľkosť. Aj mňa, nehodného, si kedysi vybral. Použil ma v svojich plánoch tak nečakane, tak prekvapivo, tak jedinečne.

Kvôli lepšiemu pochopeniu toho, o čom je reč, je dobré poznať genézu celého príbehu. Mnohí si pamätáte na článok Bludná ovca, ktorá hryzie, ktorý som napísal 27.8.2008. Po necelom mesiaci 17.9.2008 som s radosťou, plný pozitívnych emócií napísal ďalší článok o blogu, ktorý zmenil život štyrom ľuďom. 25.11.2008 som už písal o pozitívnom rozmnožovaní dobra v tomto článku. Čítaj ďalej…

Jedna generácia odchádza z aktívneho života, druhá nastupuje a tretia sa práve rodí. Každý z nás, ktorí sme v produktívnom veku, mal viac či menej vydlaždenú cestu k vzdelaniu, kariére, úspechu, práci tou predošlou generáciou. A tak je to vždy. Nebyť tých pred nami, ich lásky, ich práce vo výchove, ich investície do svojich detí, by sme neboli tam, kde sme. To budeme tiež  odovzdávať svojim deťom a tie zasa tým svojim… Čítaj ďalej…

Na vysokoškolskom internáte bývali spolu dvaja študenti matematiky. Jeden “žil naplno” svoj vysokoškolský život. Alkohol, ponocovanie,… “voľnosť” snáď vo všetkom, na čo mohol pomyslieť. Ten druhý žil síce naplnený radosťou, ale troška ináč. Čas od času si zašiel aj do prírody, aj na omšu do neďalekého kostola. A kamarát sa mu smial. Uťahoval si z neho. “Si blázon, že si “neužívaš” všetko, čo život ponúka…” Raz, keď sa tak o tom bavili, začal ten druhý kresliť ceruzou na stôl. Najskôr nakreslil kratučkú úsečku. Pozrel na kamaráta a zabodol ceruzu do koncového bodu tej úsečky. Ťahal tentokrát polpriamku. Keď sa dostal po dlážke až k dverám, zahlásil – a tú polpriamku by som mohol ťahať do nekonečna. Úsečka, tá kratučká úsečka je môj pozemský život. Začal a skončí. V bode smrti. Tam začína iný život. Večný. Má začiatok a potom nekonečnú dĺžku. Som ochotný obetovať všeličo, aj celú tú úsečku kvôli večnému životu. Čítaj ďalej…

Dovolenkové obdobie sa pomaličky vyparuje hoc ešte v ovzduší cítiť jeho príjemnú vôňu. Ešte chvíľočku tu bude s nami leto, ešte týždeň, dva majú školy na prípravy a potom to začne. Školské  “úle”, v ktorých každá včelička nájde tú svoju úlohu a s odhodlaním sa pustí do jej plnenia. Medzi včeličkami, ako ináč, nájdu si svoje miesto aj trúdy, ktorým práca až tak nevonia… ale to je budúcnosť. Vrátim sa ešte do hrúceho leta. Pamätám si, keď som začal učiť v Šaštíne na Gymnáziu, dostal som hneď tretiakov ako triedny. Prišlo leto a ja som im navrhol výlet na východe Slovenska. Pozval som ich do mojej rodnej obce pod Spišským hradom. Bol to perfektný výlet, na ktorý spomínajú oni aj ja. Keď sme cestovali vlakom na východ a prechádzali sme okolo krásnych Vysokých Tatier, jeden z nich, Skaličan Laco, vytiahol z vrecka pas. “Načo ti je pas?” – opýtali sa ho spolužiaci. “Kdyby se východ od ostatní části odtrhel, aby se moch vrátit domú.” – odpovedal do smiechu ostatných Laco v rodnej Záhoračtine.

Často ostatná časť Slovenska pozerá na východ krajiny ako na iný svet. A on aj je iný. Áno, je tam väčšia nezamestnanosť, menej príležitostí zamestnať sa, je tam redšia sieť kvalitných ciest, viac badateľná chudoba. K tomu všetkému sa pridali aj povodne, ktoré mnohým vzali to posledné čo mali.

Napriek tomu si myslím, že na východ možno byť aj hrdý. Ja som sa tam, pod najväčším hradom v Strednej Európe, narodil a srdce mi stále poskočí, keď okolo tej dominanty prechádzam… O rovine tam niet ani chýru ani slychu. Krásne hory, kopce, lesy. Nielen Tatry, ale aj Slovenský raj, či blízke Branisko, Levočské vrchy, …

Čítaj ďalej…

Výťah. Taká búdka, v ktorej sa človek zdržiava len nevyhnutný čas. Keď cestuje. Nie horizontálne, ale vertikálne. Výťah. Izba, v ktorej sa stretávate so susedmi na pár sekúnd. Dnes som stretol niektorých takých i onakých…

Z výťahu na prízemí vystúpili dvaja ľudia. Noví susedia. Z najvyššieho poschodia. Zhodou okolností tmavšej pleti. Možno nie podstatná vec, ale pre tento článok áno. Oni vystúpili a do tohto veľkého nákladného výťahu sme sa natrepali my. Ja, moje tri deti, ešte susedka a mladý sused so psom. Myslel som, že chvíľu “pocestujeme”, pozdravíme a rozídeme sa. Ale vo výťahu sa odohral aj krátky monológ toho asi 20 ročného psovoda.  “To čo to tu máme za návštevníkov? Preháňajú sa tu… O chvíľu ich tu bude toľko…” Tento “sympaťák”, ktorý narážal na tých, ktorí pred chvíľkou vyšli z výťahu, mal vyholenú hlavu, ortopedické topánky :), oblečené biele tričko a na ňom čiernu vestu. Na rukáve tej vesty znak i nápis Slovenská pospolitosť a na chrbte pozdrav Na stráž! Všetko toto som si všimol, keď vystupoval z výťahu…

Môj pocit v tej chvíli bol jasný – Ja sa bojím skôr jeho a nie ich. Bŕŕŕ…

Chceli sme slušnejšiu, kompetentnejšiu a myslím aj normálnejšiu vládu. Máme ju. Bez škvŕn to ale nepôjde ani teraz. Keď SDKÚ ťažili čoraz väčšmi útoky súdruha, ktorý sa vyžíval v poukazovaní na nezrovnalosti vo financovaní strany, odhodlal sa jej predseda ku kroku, možno nečakanému, ale rozumnému. Prebral na seba politickú zodpovednosť  a stiahol sa z líderskej pozície SDKÚ. Oznámil, že v nadchádzajúcich voľbách kandidovať nebude. Aj tak bolo. A pri tomto to malo ostať. Ale príbeh má svoje pokračovanie. Dzurindova strana rozdávala karty a hrá prvé husle súčasnej vlády. Získala snáď ešte väčšiu moc, ako sama čakala. A do vlády mal vydlaždenú cestu aj ten, ktorému nedal hlas ani jeden jediný volič. Viem, že je to všetko v súlade so zákonom. Som si vedomý toho, že strana môže na post ministra nominovať hocikoho. Aj nevoleného odborníka. Presne tak SDKÚ oslovilo v minulosti súčasnú premierku a tá sa vtedy stala ministerkou. Aj to si uvedomujem, že Mikuláš Dzurinda je na post ministra zahraničných vecí vhodným kandidátom. Za, hovoria jeho kontakty a bohaté skúsenosti. Ale, nemôžem si pomôcť, na tej stoličke sedieť nemal. V tomto kontexte totiž jeho odovzdanie líderskej pozície v strane bolo len slaboduchým, trápnym predvolebným politickým tančekom. Zásady i morálnosť rozhodnutí idú teraz asi bokom. Čítaj ďalej…