Noc z piatka na sobotu. Niečo po polnoci. Deti spia. “Milka, čo ty na to, keby sme vzali zajtra svište na výlet?” “Kam?” “Ja som si to okukol pred pár dňami na bicykli. Poďme na hrad Buchlov a potom na Velehrad.”
Plán vznikol za pár okamihov. Niečo sme už zbalili v noci.
Ráno. Budíme prekvapené svišťatá. S najväčšími problémami bojuje už tradične Oliver. Umyť sa, raňajky, balenie, chleby, buchtičky. Varíme (Milka) zeleninové rizoto, ktoré vezmeme so sebou. Do termosky fajný čajíček, voda čistá aj so sirupom, do druhej, menšej termosky káva, ešte horalky, … Marek zbehne do zmenárne a Lianka vytuší z indícií, že sa ide do Čiech… Čítaj ďalej…
Je trocha problém vybrať sa. Ak sa premôžem a zrieknem sa podpaplónového tepla a nasadnem na bicykel, potom už je to ok. Zacítim čriepky slobody (nemôžem napísať slobodu, lebo keď tesne okolo prefrčí kamión, necítim sa až tak slobodne), začnem premýšľať o všeličom možnom a teším sa, že opäť bicyklujem. Deti už sú staršie a Lianka dá, bez problémov, pozor na svojich bratov aj keď je mamka v práci a ocko sa preháňa po asfalte 🙂 Čítaj ďalej…
Už sa to blíži. August sa prehupol do svojej druhej polovice, vyzerá to tak, že ani Slnko už nie je také ostré a po gaučoch pred telkami, či s mobilmi v rukách sa kde-tu povaľujú zlenivené detiská. Všetko nasvedčuje tomu, že školský rok, či chceme, či nie, pomaly odchyľuje dvere na detských izbách a zatiaľ sa len opatrne snaží nakuknúť a zmapovať situáciu. Jasné, že si ešte v augustových dňoch musí dávať pozor, aby tu a tam neschytal od nejakého tínedžera po papuli. Čítaj ďalej…
pod slnecnikom na myjave
Pocit slobody. Iba ja sám so svojimi myšlienkami. Vybral som sa na bicykli preč. Nemal som tentokrát naplánovanú trasu. Šiel som preč. Sadal som si na bicykel, zacvakol tretry do pedálov, rozkrútil to a stále som nevedel, kam pôjdem. Vedel som len, že chcem zhltnúť viac ako 100 kilometrov, byť so sebou samým. Čítaj ďalej…
Keď som s perfektnou partiou zdolal Východnú Vysokú, vedel som, že o tom niečo napíšem. Aj sa tak stalo v predošlom článku. Ale nedá mi nenapísať ešte jeden krátky príspevok, ktorý sa spája so spomínaným turistickým zážitkom. Čítaj ďalej…
pri zostupe z vychodnej vysokej. medzi mnozstvom skal aj motyle predsa len nasli to, co hladali
Pri prvej prestávke, len polhodinku od Tatranskej Polianky, sa Oliver sťažoval na ťažkosti. Prekladal nohy lenivo a s problémami. Mal predtým v nohách nejaké tie cyklozáťahy a tiež neľahkú túru cez Bystrú lávku. Všetko zhustené na pár dní a telo začalo protestovať. Potreboval sa napiť, troška to rozdýchať. Ale nebol sám, ktorý cítil nepohodu. Hanka badala kofeínový deficit a, aj keď pije kávu bez cukru, tá moja sladučká z termosky, jej v tej chvíli veľmi bodla. Jaro kávu nepije, tak na jeho povzdychy o točení hlavy pomoci nebolo. Iba voda. Neskôr, keď sme už boli pri Velickom plese, sa k slabosti priznal aj dedo. Povedal, že sa mu zo začiatku akosi nešlo dobre… Môj názor je, že zo začiatku má problém každý. Ale keď sa telo naštartuje, zvykne si na stúpanie, zaťaženie, tak po polhodinke-hodinke, je už nastavené na zdolávanie ešte ťažších prekážok a dokáže veľké veci. Keď hlava chce, telo musí poslúchnuť. … jedine, že by nie, ale to neriešme 🙂 Čítaj ďalej…
Noc z piatka na sobotu. Niečo po polnoci. Deti spia. “Milka, čo ty na to, keby sme vzali zajtra svište na výlet?” “Kam?” “Ja som si to okukol pred pár dňami na bicykli. Poďme na hrad Buchlov a potom na Velehrad.”
