Sedembolestná (foto: tlačiareň Luna)
Keď som sa s ňou včera opäť stretol, žiarila šťastím. Jej úsmev bol veľavravný, slza v kútikoch očí úprimná. Pri jej vete – “Marek, a keby nebolo teba, nebola by som tu…” – som si opäť raz uvedomil veľkosť božieho zásahu. On si vyberá stále tých najslabších, aby ukázal svoju veľkosť. Aj mňa, nehodného, si kedysi vybral. Použil ma v svojich plánoch tak nečakane, tak prekvapivo, tak jedinečne.
Kvôli lepšiemu pochopeniu toho, o čom je reč, je dobré poznať genézu celého príbehu. Mnohí si pamätáte na článok Bludná ovca, ktorá hryzie, ktorý som napísal 27.8.2008. Po necelom mesiaci 17.9.2008 som s radosťou, plný pozitívnych emócií napísal ďalší článok o blogu, ktorý zmenil život štyrom ľuďom. 25.11.2008 som už písal o pozitívnom rozmnožovaní dobra v tomto článku. Čítaj ďalej…
Jedna generácia odchádza z aktívneho života, druhá nastupuje a tretia sa práve rodí. Každý z nás, ktorí sme v produktívnom veku, mal viac či menej vydlaždenú cestu k vzdelaniu, kariére, úspechu, práci tou predošlou generáciou. A tak je to vždy. Nebyť tých pred nami, ich lásky, ich práce vo výchove, ich investície do svojich detí, by sme neboli tam, kde sme. To budeme tiež odovzdávať svojim deťom a tie zasa tým svojim… Čítaj ďalej…
Také ortopedické mal...
Výťah. Taká búdka, v ktorej sa človek zdržiava len nevyhnutný čas. Keď cestuje. Nie horizontálne, ale vertikálne. Výťah. Izba, v ktorej sa stretávate so susedmi na pár sekúnd. Dnes som stretol niektorých takých i onakých…
Z výťahu na prízemí vystúpili dvaja ľudia. Noví susedia. Z najvyššieho poschodia. Zhodou okolností tmavšej pleti. Možno nie podstatná vec, ale pre tento článok áno. Oni vystúpili a do tohto veľkého nákladného výťahu sme sa natrepali my. Ja, moje tri deti, ešte susedka a mladý sused so psom. Myslel som, že chvíľu “pocestujeme”, pozdravíme a rozídeme sa. Ale vo výťahu sa odohral aj krátky monológ toho asi 20 ročného psovoda. “To čo to tu máme za návštevníkov? Preháňajú sa tu… O chvíľu ich tu bude toľko…” Tento “sympaťák”, ktorý narážal na tých, ktorí pred chvíľkou vyšli z výťahu, mal vyholenú hlavu, ortopedické topánky :), oblečené biele tričko a na ňom čiernu vestu. Na rukáve tej vesty znak i nápis Slovenská pospolitosť a na chrbte pozdrav Na stráž! Všetko toto som si všimol, keď vystupoval z výťahu…
Môj pocit v tej chvíli bol jasný – Ja sa bojím skôr jeho a nie ich. Bŕŕŕ…
Lance Armstrong (foto: americansportsblog.files.wordpress.com)
Nemám už toľko času na bicykel koľko by som chcel. Rád by som si zajazdil. Mám celkom dobrý. Taký žltý. Keď som si niekedy vyšiel na žluťáskovi, nikdy som nepoužíval tie vystužené gate, ktoré chránia… no veď viete čo. Iba obyčajné trenírky. No a viete, čo ma po dlhšej trase bolelo? Však neuhádnete?
To som ale rozoberať nechcel. Tento veľmi pekný šport, z ktorého ma okrem chrbtice bolievali aj… (do kelu, zasa som odbočil), má svoj kráľovský závod. Strašne veľa, strašne dlhých etáp Tour de France. Klobúk dolu pred všetkými, ktorí to zvládnu. Asi sa nenájde nikto, kto by nevedel o čom je reč. A popri iných správach sa nedá nezaregistrovať, že tohtoročná Tour je práve v plnom prúde. Tieto preteky dali svetu legendu. Veľmi pozitívny vzor odhodlania, vytrvalosti, ctižiadostivosti. Dali svetu príkladného bojovníka, športovca, silnú osobnosť, človeka s veľkým Č, na ktorého svet len tak ľahko nezabudne. Aj keď sa mu v tohtoročných etapách nevyhli škaredé pády, nepríjemné zranenia a strata na víťaza je už tak veľká, že sám je zmierený s tým, že o špičku už bojovať nebude, napriek všetkému ostáva vo Francúzsku a vyjadril sa, že bude bojovať do konca a nič nevzdáva… Čítaj ďalej…
Oliver a Marek - rytieri dopĺňajúci palivo na nové boje o kráľovstvo (oratkosastin.webnode.sk)
Kedysi pred 15-timi rokmi mi povedal pri hádke môj brat (s ktorým mám teraz výborné vzťahy), že ja nikdy nebudem mať kamarátov. Odôvodnil to tým, že som iný. Jednoducho sa mu zdalo, že nejako nezapadám. Vtedy som mu odvetil, že kamarátov, ktorí len čakajú, kedy im kúpim “poldeci” a kedy sa spolu “ožereme”, nepotrebujem. U nás na dedine je Futbalový klub. Patril som určitú dobu k jeho členom. Hral som nejaké priateľské zápasy a zopár aj tých “majstrovských”. Ale väčšinou som len striedal. Asi to bolo tým, že som bol slabý futbalista. Ale bola tam ešte jedna vec. Týkala sa tréningov. Trénovalo sa dvojfázovo. V prvej fáze som podával celkom porovnateľné výkony s ostatnými spoluhráčmi. V druhej fáze som bol ale úplne ľavý. Ba čo viac, ja som druhú fázu úplne vynechával. Nie raz. Stále. Kvôli tomu som sa sám diskvalifikoval. Vedel som o tom, trochu ma to trápilo, ale v žiadnom prípade som to nechcel zmeniť. Chcel som byť iný. To som bol ja a za svojimi postojmi som si stál. Prvá fáza bol tréning na trávniku. Druhá, v miestnej krčme.
Čítaj ďalej…
Ani takéto plamene mu však neublížia. Čitateľov je furt dostatok.
Pohľad z nádvoria na veže baziliky.Róbert Kekiš
Neodpustím si na úvod jedno prirovnanie. Fico môže robiť čo len chce. Môže okrádať, kryť zlodejov, nadávať novinárom, neodpovedať, nekomunikovať, môže sľubovať a neplniť, môže v pohode s rozbehom pľuť ľuďom do ksichtov a s jeho preferenciami to ani nepohne. Bulvár môže písať čo len chce. Ak píše o politikoch, verejne činných osobách, “celebritách” je to zčasti daň za to, že sú na výslní. Aj tak by si mal informácie overovať. Ak ale píše o bežných jednoduchých ľuďoch nepravdivo a poškodzuje ich meno, čím si to tí ľudia zaslúžili? Napriek tomu, že často vychádza na povrch zavádzanie a klamstvo, ktorým bulvár operuje, má stále dostatok čitateľov. Ba čo viac, sme spoločnosť, ktorej sa páčia “splašky” v novinách, či na internete. Vyhľadávame smrť, krv, nešťastie iných. Priťahujú nás titulky, ktoré ohlasujú škandály konkrétnych osôb, dívame sa v televízii s potešením na afektované opice v tanečných a iných súťažiach, ktoré lámu rekordy sledovanosti. Toto sú naše vzory. A sme radi, že majú sexuálne, majetkové, rodinné aféry, pretože si tým ospravedlňujeme svoje vlastné prehrešky.
Čítaj ďalej…
Prototyp? simpsonovci.netuje.cz
Neviem, či máme každý rovnako zadefinované slovo fagan, ale ja v tom mám jasno. Dnes som ho, aj s jeho prejavmi, videl.
V kostole. Na omši. Tam sú dvere otvorené. Pre malých i veľkých, bohatých, chudobných, starých, mladých. Nikto vás odtiaľ nevyženie. Veriaci, ateista, tiežveriaci, alebo budhista. Nech sa páči…
Našiel som sa v týchto kategóriách aj ja a zašiel som aj dnes na omšu. Stál som na chóruse (neviem, či je to správny výraz, ale snáď si rozumieme). Bola krásna slávnosť. Asi 25 detí bolo odetých do krásneho bieleho rúcha. Prvé sväté prijímanie.
Po kázni prišla na chórus istá mamička so svojim asi 8-9 ročným synom. On sa postavil ku mne, oprel sa na zábradlie a jeho mama stála asi meter za ním. Už po chvíľke bolo jasné, že chlapcovi je pridlho. Ale to je asi väčšine deťom. Vešal sa na to zábradlie, ale v podstate tým nikoho nevyrušoval. Takže pohoda. No potom som spozoroval niečo, čo som ešte nevidel. Tak striekavo si odpľuť nedokážem. Viete, tak frajersky vystrieknúť slinu z papule. Ten chlapec bol v tomto extraliga. Neviem, či tieto jeho športové výkony spozorovala jeho mama, ale ja som neváhal. Chytil som ho pevne za rameno, naklonil sa k nemu a zašeptal som mu rázne do ucha – “To si čo dovoľuješ!? Nemôžeš predsa pľuť na ľudí dole!” Pozrel na môj prísny face a odstavil striekačky.
Čítaj ďalej…
Humor nemá hranice?
sme.sk
|
Už pomaly niet správ, či novín, ktoré by neinformovali o pedofílnych duchovných v Katolíckej cirkvi.
Cirkev je čo do počtu členov obrovská. Je jasné, že aj jej členovia sú len obyčajní, hriešni ľudia. Môžu padnúť. Práve teraz, v roku, ktorý pápež vyhlásil za rok kňazov, diabol intenzívnejšie ako inokedy bojuje proti RKC. Veľmi málo sa hovorí o misionároch, ktorí sa snažia pomáhať tým najbiednejším, misionárkach, ktoré z lásky podávajú dennodenne pomocnú ruku nevyliečiteľne chorým, o diecéznych kňazoch, alebo rehoľníkoch, ktorí vychovávajú našu mládež, venujú sa dôchodcom. Zabúda sa na dobrovoľníkov z radov laikov roztrúsených po celom svete, patriacich do tej istej Cirkvi, ktorí svojimi vlastnými životmi svedčia o láske, o Kristovi, vychovávajú s vierou svoje deti, žijú svoje jednoduché a predsa výnimočné životy, v ktorých sa snažia nasledovať Krista. Čítaj ďalej…
Čo už? Postavia nám novú…
www.kscm.cz
|
Nasťahoval sa k nám do bytu nejaký neznámy človek. Neviem už ako to presne bolo, ale prijali sme ho. Ak si dobre pamätám, tak nemal kam ísť…
Postarali sme sa oň. Dali sme mu najesť. Okúpal sa a začal s nami žiť. My sme mu chceli pomôcť, postaviť sa na vlastné nohy. Manželka je na materskej, stará sa o malú Lianku, varí, aby dvojčatá mali čo obedovať, keď sa vrátia zo školy. Perie, žehlí,… Aj jemu, tomu človeku. Ja chodím dennodenne do práce a snažím sa finančne zabezpečiť svoju rodinku. Aj jeho. Toho človeka. Robím čo môžem, ona robí, čo môže. On nič. Nepomôže doma, nechce sa ani zamestnať. Platím zaňho odvody štátu. Aj tak tam už má sekeru, ktorú, pri jeho prístupe, nemá šancu uniesť. Ale on sa s nami furt s úsmevom naje, poprosí si stále aj pridať a opakuje dokola, že sa oňho musíme starať keďže sme sa ho ujali. Vraj ho nemôžme z bytu vyhodiť. Že na to nemáme právo. Minule, keď som mu povedal nech si hľadá prácu, alebo nech sa od nás poberie, mi odsekol, že pôjde, keď mu kúpim nejaký byt. Dofrasa! Mám starosti, ako zabezpečiť svoju rodinku teraz, nie to ešte do budúcna a on chce odo mňa byt. Dožralo ma, keď ešte s úsmevom dodal, že si mám zobrať pôžičku a z toho mu mám ten byt kúpiť. Je mi do plaču a od zlosti mi vrie krv! Veď ja sám mám na krku hypotéku, ktorú so zaťatými zubami splácam! A on? To životné minimum, ktoré dostane od štátu, odnáša pravidelne do neďalekej krčmy. Nie tak dávno sa vrátil v noci ožratý “domov” a vyhodil nám cez balkón skriňu. Vysvetlil mi to potom tak, že jemu sa už zdala stará a nepotrebná… Čítaj ďalej…
