V kostole. Na omši. Tam sú dvere otvorené. Pre malých i veľkých, bohatých, chudobných, starých, mladých. Nikto vás odtiaľ nevyženie. Veriaci, ateista, tiežveriaci, alebo budhista. Nech sa páči…

Našiel som sa v týchto kategóriách aj ja a zašiel som aj dnes na omšu. Stál som na chóruse (neviem, či je to správny výraz, ale snáď si rozumieme). Bola krásna slávnosť. Asi 25 detí bolo odetých do krásneho bieleho rúcha. Prvé sväté prijímanie.

Po kázni prišla na chórus istá mamička so svojim asi 8-9 ročným synom. On sa postavil ku mne, oprel sa na zábradlie a jeho mama stála asi meter za ním. Už po chvíľke bolo jasné, že chlapcovi je pridlho. Ale to je asi väčšine deťom. Vešal sa na to zábradlie, ale v podstate tým nikoho nevyrušoval. Takže pohoda. No potom som spozoroval niečo, čo som ešte nevidel. Tak striekavo si odpľuť nedokážem. Viete, tak frajersky vystrieknúť slinu z papule. Ten chlapec bol v tomto extraliga. Neviem, či tieto jeho športové výkony spozorovala jeho mama, ale ja som neváhal. Chytil som ho pevne za rameno, naklonil sa k nemu a zašeptal som mu rázne do ucha – “To si čo dovoľuješ!? Nemôžeš predsa pľuť na ľudí dole!” Pozrel na môj prísny face a odstavil striekačky.

Niekoľko minút po tom sa k zábradliu naskládali ešte dvaja iní chlapci a vzápätí sa na chóruse otvorili dvere a vstúpil tam asi 75 ročný pán. “To sú tvoje decká?” – opýtal sa ma prísne. “Ani jedno.” – odvetil som. “Pred chvíľou ma dvakrát niektorý opľul!” – prezradil dôvod svojej návštevy. “Videl som to a upozornil som ho.” – povedal som pozerajúc na chlapca. Dedo sa vtedy načiahol, chytil nespratníka za ucho, vykrútil mu ho do červena a odišiel. “Ty si pľul?” znela nechápavá reakcia mamičky. “On ma vyťahal za ucho” začal nahlas fňukať fagan. Mama nič. “A mňa to bolííí” – pokračoval. Dal som si palec na ústa a naznačil som mu, že ma zmĺknuť lebo vyrušuje. Zavesil sa na zábradlie a púšťal dolu ešte chvíľku po tom tentokrát iné telesné tekutiny – slzy.

Výchova typu – len nedajbože, aby sa môjmu dieťaťu ublížilo – je podľa mňa scestná. Ale trend je taký. Rodičia niekedy musia zasiahnúť tvrdšie. Rázne treba dať v istých prípadoch deťom najavo, čo je správne a čo nie. Ak dieťa nedokáže rozlišovať medzi dobrom a zlom v rannom detstve, je vysoký predpoklad, že aj v budúcnosti bude bagatelizovať zlo. V detstve sa tomu hovorí fagan a v dospelosti …

Myslím, že je dobré, že toto chlapčisko dostalo takúto príučku. Myslím, že nabudúce popremýšľa, či je správne pľuť na ľudí. Nejde o to, či to je v kostole, alebo inde. Ide o elementárnu slušnosť.

Aj ja mám dvoch synov vo veku tohto chlapca a tiež nemôžem dať za nich ruku do ohňa. Výchova je ťažký proces. Ak by sa im niečo podobné predsa len prihodilo, budem vďačný dedovi, ktorý si dá tú námahu, vyjde za nimi a vyskúša pevnosť ich ucha. Niekedy treba aj to.