Marek Šefčík

“Pane Bože, odpusť mi… už idem… už som tam…” – Tvárou v tvár smrti mi dal Boh tú milosť, aby táto moja posledná myšlienka letela k nemu. Potom už som počul len obrovský rachot a… ticho. Na pár sekúnd zavládlo ticho. Keď som sa prebral, nemohol som sa nadýchnuť. Stlačený hrudník, vyrazený dych. Všade krv, vystrelené airbagy… Roztrieštené čelné sklo, hluk alarmu toho druhého auta. Vlastne tanku. Hummer je tank na kolesách. A my sme to, vďaka Bohu, prežili. Viezli sme sa dvaja v Octávii. Ja na mieste spolujazdca a šofér. 54-ročný pán. Bol utorok 24.1.2012 asi 12:45. Chceli sme sa odviesť na východ. On do Košíc na pracovnú poradu a ja k môjmu svokrovi pre moje opravené auto. Došli sme ani nie do Nového Mesta nad Váhom. Zaregistrovali sme, ako sa na nás z vedľajšej cesty z pravej strany vyrútilo terénne, veľké vozidlo. Nebrzdilo. Vôbec. Napálilo to do nás v plnej rýchlosti. Verili sme, že pribrzdí a my ho obídeme vľavo. Ale stalo sa niečo iné. Stretli sme sa zoči voči… Neskutočný rachot… a chvíľu ticho… Čítaj ďalej…

Teraz, možno viac ako inokedy, pozeráme telku. Nie je problém vo večerných hodinách naraziť na šťavnatý krvák. Najčastejšie americký. Napríklad taká Markíza to furt v predstihu reklamuje, že – Akčný piatok na Markíze! Pozriete si občas nejaký akčňák? Niekedy som to tiež pozerával… Aký máte pri takých filmoch pocit? Vložíme sa do roly tých dobrých, vlastne sme ich fanklub. Trpia. Najskôr je hlavný hrdina v úzkych. Má problémy, mučia ho, či mu siahnu na rodinu. Berú mu to najdrahšie čo má. Je to čas masírovania nášho mozgu, v ktorom sa rozochvievajú strunky s menom nenávisť. Vibrujú, vibrujú, stále silnejšie a silnejšie. Potom prichádza zlom. Náš favorit je akoby zázrakom vytrhnutý z pazúrov zla a začína druhá fáza. Dôsledkom prudko chvejúcich sa struniek nenávisti, prebudí sa struna pomsta. Tá je potom neudržateľná… Za nášho jasotu prichádza zadosťučinenie, keď hlavný hrdina, s mocou nevídanou, likviduje nielen svojho, ale už aj nášho nepriateľa. Efektne, bombasticky, štýlovo, s úrokmi. My tlieskame a pri záverečných titulkoch cítime spokojnosť s tým, že, aspoň vo filme, spravodlivosť zvíťazila…

Čítaj ďalej…

O hodinku sú tu Vianoce. Teda vigília, deň pred narodením Ježiša Krista. Mnohí z nás nakupujú, zdobia, upratujú. Chcú, aby bolo všetko pripravené. Podľa tradícií, podľa nášho gusta, tak, aby sa rodinka cítila čo najlepšie. Aj počasie naznačilo, že by mohlo byť v najbližších dňoch bielo. Na sane to asi ešte nebude, ale na doladenie atmosféry by to stačiť malo. Dnes boli u nás detičky troška dlhšie hore. Zdobili sme stromček. Náš malý špuntík cupkal okolo mňa. Čítaj ďalej…

Dnes ráno mi telefonoval kolega. Oznámil mi bolestnú správu. Gymnázium Jána Bosca v Šaštíne-Strážach stratilo jedného zo svojich maturantov. Zrazilo ho auto. Čítaj ďalej…

Mám rád šport. Rekreačne praktizujem, pasívne pred obrazovkou sledujem. Naša malá krajina má v tejto oblasti veľkých ľudí. Medailisti z rôznych majstrovstiev, olympiád, hokejisti, futbalisti, hádzanári, kanoisti,… robia pre našu krajinu veľmi veľa. Zviditeľňujú nás v pozitívnom zmysle slova. Za ich športovou púťou je množstvo potu, trápenia, driny, cieľavedomosti, sebazaprení. To najlepšie, čo tejto krajine dávajú je príklad. Sú vzorom pre mnohé generácie mladých ľudí, priťahujú k športovaniu chlapcov i dievčatá, ktoré túžia vyrovnať sa im. Čítaj ďalej…

Aj na Slovensku sa úspešne ujali takzvané hniezda záchrany. V súvislosti s hromadným likvidovaním detí iterrupciami sa práve tieto hniezda zdali ako ideálna možnosť pre ženy, ktoré chcú zachovať život, ktorý nosia pod svojim srdcom a zároveň z rôznych dôvodov (ktoré na tomto mieste teraz nechcem rozoberať) volia zdanlivo jednoduchšiu cestu, keď sa zbavujú starostlivosti o dieťa. Vieme, že administratíva pri adopcii dieťaťa, po ktorom túžia predovšetkým manželské páry bez vlastných potomkov, je zdĺhavá, zložitá, často demotivujúca. Naproti tomu, pokiaľ ma informácie neklamú, sú práve detičky z hniezd záchrany na okamžitú adopciu najdostupnejšie a navyše, už pár minút po vložení do hniezda je o nich odborným personálom dobre postarané. Na Slovensku už hniezda zachránili 30 životov! Ak by jeden, tak by to bolo super. Čítaj ďalej…

V nedeľu, pred tromi týždňami, sme si boli zahrať futbal. A aj kvôli tomu som už dlhší čas nenapísal žiaden článok. Som totiž jednoruký. Dopadol som na ruku tak nešťastne, že som si vykĺbil lakeť a … liečim sa. So sadrou. Môj dvojprstoklad sa ešte zhoršil. No už som sa troška zotavil a dnes už písať musím. Ruka je nepodstatná vec, ktorá teraz musí ísť bokom. Musí niečo vydržať… Sú dôležitejšie veci v živote a jednou z nich je život sám.

9 detí, z ktorých najmladšie má asi 5 rokov, prišlo pri autonehode o živiteľa rodiny. V pondelok ho pochovajú. Ich ocko už nebude mať tú možnosť objať ich, povzbudiť, pomôcť. Auto ich ocka sa v jednom nešťastnom okamihu ocitlo pod kolesami kamióna a tak ako sa s ním lúčili, keď odchádzal, už ho nikdy neprivítajú… Čítaj ďalej…

Nemáme tu nikoho. Sme obaja, ja aj Milka, východniari, ktorí sa pred rokmi presťahovali s deťmi až k hraniciam s Českom. Keď povieme, že tu „nikoho“ nemáme, myslíme tým , že naša krv, naša rodina je celá 350 km od nás preč. Napriek tomu tu máme tretiu „babku“. Suseda v našom paneláku z piateho poschodia, spolu so svojou rodinkou, sú akoby našou rodinou. Majú radi naše deti, už nie raz nám ich postrážili, pomohli, keď sme to potrebovali… Čítaj ďalej…

Som rád, že mi bolo dopriate napísať aj tento článok… Keď Šavol systematicky likvidoval prvých kresťanov, cválal s doprovodom na koni do Damasku. Hrdý, vzdelaný, takmer neohroziteľný muž s hlavou vztýčenou si robil „svoju prácu“. A v tom nastal zlom. Silná žiara ho zrazila z koňa a v okamihu sa jeho pýcha váľala v prachu vedľa koňských kopýt. Začul slová, ktoré boli výčitkou – „Prečo ma prenasleduješ?“ Oslepený a zbavený sily videl len svoje vnútro a svoj pomýlený život, ktorý viedol. A na základe tohto zážitku sa zmenil. Radikálne. Až tak, že za toho, ktorému uveril a za jeho učenie, položil vlastný život… Čítaj ďalej…

Veľký tresk, ktorý dnes vedci považujú za narodenie vesmíru, neznamenal len zrod hmoty, ale, čo je ešte zaujímavejšie, aj počiatok času.

Niekto raz na otázku „Čo robil Boh predtým, ako stvoril svet?“ odpovedal vtipne „Sedel v zelenom háji a plietol bič na tých, ktorí kladú také hlúpe otázky.“

My, „chrobáčikovia“ blúdiaci po tejto Zemi, sme nikdy nežili mimo času. Dodnes som nevidel nijakú presnú definíciu času, ale to, že ho nevieme uchopiť definíciou, nemení nič na tom, že je to niečo, čo ťažko vymazať čo i len z našich predstáv. Boh to zariadil tak, že môžeme hovoriť o skutku a jeho následkoch, o dôsledkoch našich rečí, konania, o minulosti, prítomnosti a o budúcnosti, o čase. Všetky naše kroky minulosti, súčasnosti aj budúcnosti, dobré i zlé, také, na ktoré by sme radi zabudli i tie, ktoré sú výkladnou skriňou nášho života, navliekame ako korálky na časovú niť. Čítaj ďalej…