Home > viera, život, smrť, ... > Štýlový odchod

Štýlový odchod

odišla... (foto: fotky.sme.sk)
Nemáme tu nikoho. Sme obaja, ja aj Milka, východniari, ktorí sa pred rokmi presťahovali s deťmi až k hraniciam s Českom. Keď povieme, že tu „nikoho“ nemáme, myslíme tým , že naša krv, naša rodina je celá 350 km od nás preč. Napriek tomu tu máme tretiu „babku“. Suseda v našom paneláku z piateho poschodia, spolu so svojou rodinkou, sú akoby našou rodinou. Majú radi naše deti, už nie raz nám ich postrážili, pomohli, keď sme to potrebovali…

Chcem čosi napísať o mame tejto susedy, o 82 ročnej babičke, ktorú som aj osobne poznal. Hovoril som s ňou, keď bola na návšteve u susedovcov. Totižto bývala v dedinke kdesi pri Novom Meste nad Váhom. Už až tak, kvôli požehnanému veku, nevládala, ale napriek tomu sa, pred niekoľkými týždňami, žiadala, aby ju previezli (od susedinej sestry, kde bola určitý čas v opatere) domov. Ako tam bude sama žiť? Ako sa o seba postará? Veď keď sa jej niečo stane, kto jej pomôže, kto ju zodvihne, nikto nebude po ruke… Starostlivé otázky jej dcéry, našej susedy, nezostali dlho bez odpovede…

Dnes ráno, nádherné, rozkvitnuté, slnkom zaliate ráno kvetnej nedele, prišiel čas na odchod. Babička pripravila doma na stôl sviečku, krížik, ruženec a zo skrine si vybrala, na ramienku zavesený, letný čierny kostým. Toto „zátišie“ nechala doma a so „svojim parkinsonom“, so svojim krížom na ramene, sa vybrala kam inam – do kostola. Najskôr sa modlila, vypočula si kázeň… a nakoniec, úplne vyrovnaná, sa s námahou vybrala z lavice na svoju poslednú cestu. Poslednú krížovú cestu. K plnej účasti na svätej omši je potrebné aj prijať Krista v bielej hostii. Nestalo sa ináč. Vyšla až na vrchol, na Golgotu, kde dostala na jazyk samého Krista, ktorému celý život verila a posilnená ním, spravila ešte zopár krokov, zopár krokov šťastného odchodu. A tam, pri lavici v kostole, pred všetkými ľuďmi, posledný krát vydýchla. Neuveriteľné „divadelné“ predstavenie. Že kto jej pomôže? Kto priskočí a podá pomocnú ruku? Nebolo treba. Všetci v dedine zažili niečo, čo možno nazvať „štýlovým odchodom“. Ona už sa objíma s Ním vo večnosti, a keď trošku utíchne emócia straty blízkeho u jej príbuzných, určite budú ďakovať Bohu, že si ju vzal takto vo veľkom štýle. „pane, odpusť jej všetky jej poklesky a prijmi ju do svojho Kráľovstva.“

Nech sa prihlási ten, kto jej nezávidí jej šťastnú hodinu smrti! Moja ruka ostala dole. Závidím, ale úprimne jej to doprajem. Dúfam, že i ja dostanem tú milosť … a preto – „Dovidenia v raji babička“.

…napísané pre http://nahrane.sk/

Categories: viera, život, smrť, ... Tags:
  1. judita
    Apríl 18th, 2011 at 16:46 | #1

    Marek, úprimne sa priznám, že som mala slzy v očiach,keď som čítala tieto riadky. A tak mi prišlo na myseľ, že nie každému je dopriata takáto milosť odchodu- skutočne vo veľkom štýle.Určite musela svoj odchod v kútiku duše cítiť, keď si všetko tak pripravila na cestu k Pánovi. Veľká vďaka mu, že si ju takto vzal k sebe, hoci spôsobil jej odchodom bolesť rodine,ale zároveň uľahčil ich starosť. Bolí to vždy, keď odchádza matka, keby mala aj neviem koľko rokov. Ale zasa na druhej strane si treba povedať, že to bola Pánova pocta k nej, že je dal takúto šťastnú hodinu smrti.

  2. Jana
    Apríl 19th, 2011 at 07:16 | #2

    Dobra smrt.
    Pekne napisane, som dojata, akosi neviem najst slova

  3. Jana
    Apríl 22nd, 2011 at 19:42 | #3

    Supr, supr……a díky taky tobě, že to umíš tak krásně napsat…..

  1. No trackbacks yet.