Učím vedľa na gymnáziu. Chodievam okolo ich fotografie. Ešte je tam taký vyblednutý venček a pár bielych kamienkov. A keď sa dotýkam tej reťaze a odriekam slová modlitby, nemyslím len na nich a neprosím len za nich. Myslím aj na našu spoločnosť, na našu krajinu a ľudí v nej. Stretávam sa s mnohými ľuďmi, ktorí doslova “lámu palicu”, ktorí sú pesimisti a hovoria, že to je hnus a že to lepšie nebude, lebo to lepšie byť nemôže. Tvrdia, že v politike sú monštrá, kreatúry, ktorým ide o moc, peniaze, majetky. Čestnosť, spravodlivosť, poctivosť je im ukradnutá. A ľudia takisto. No a najviac ma rozosmutňuje tvrdenie, že všetci sú takí. Čítaj ďalej…
Uplynulo už 15 rokov od vtedy, čo som prial svojim prvým žiakom ako ich triedny, aby sa im v živote darilo. V piatok som sa s nimi stretol. No a prišiel som zo Šaštína domov až v sobotu ráno o pol piatej. S niektorými som v častejšom kontakte, iných som videl po rokoch. Našli sa aj takí, ktorým termín nevyhovoval a nemohli sa zúčastniť, čo je ale prirodzené, lebo sú “rozlezení” nielen po Slovensku. Čítaj ďalej…
Pred istým časom ma pozvali na šachový turnaj do Skalice. Prihlásil som sa. Termín bol naplánovaný na 25.8. až 31.8.2019. V roku 1996 som sa zúčastnil na otvorených Medzinárodných majstrovstvách Slovenska v Prešove ešte pred vyše 20-timi rokmi. Študoval som na výške v Prešove a mal som to blízko. Bolo tam asi 150 účastníkov a mne ten týždňový turnaj vyšiel nad očakávanie… Čítaj ďalej…
V piatok som šiel v noci autom asi o 11-tej po Holíči. Pomaly som sa presúval. Zrazu kukám do zrkadielok – polícia. Blikali ako na Vianoce stromček a v strede som si všimol blikajúce červené STOP. Pomaličky som zatiahol k okraju cesty a zastavil som. Neviem, ako sa v takýchto situáciách správate vy, ale ja sa hneď prehrabávam v myšlienkach a spytujem sa sám seba, že kde sa stala chyba. Prvé – pás. Nezabudol som. Ďalšie – rýchlosť. Šiel som pomalšie ako pomaly. Som si istý. Potom svetlá. Zapnuté, veď palubovku mám vysvietenú. To síce zbadať na prvý pohľad nemôžu, ale ďalšia otázka na seba je, či som si náhodou nezabudol doklady. Raz sa mi stalo, že som si občiansky preložil do igelitového vrecúška, keď som bol bicyklom a potom to ostalo na stole a šiel som autom bez občaňáku. Aj doklady som ale mal so sebou… Čítaj ďalej…
(zdroj: seniordomterezia.sk)
Dnes sme s Milkou a s Liankou vyšli z kostola a zbadali sme, že jedna pani z Domova dôchodcov sa snaží na invalidnom vozíku prejsť cez prechod pre chodcov na druhú stranu cesty. Jemne zapadla na kraji, kde začína asfalt a nevedela sa svojpomocne pohnúť. Autá zastavili. Už už sme sa stočili, že ideme opačnou stranou domov, ale Milka ju zbadala. “Marek, pomôžme jej.” Čítaj ďalej…
(zdroj: medievalheritage.eu)
V tenisovom svete sú turnajovou špičkou tzv. Grand Slam-y. Ide o najsledovanejšie tenisové udalosti a vyhrať ich znamená, nezmazateľne sa zapísať do histórie “bieleho” športu. Australian open, French open, US open a Wimbledon. Z nich však jeden turnaj predsa len vyčnieva nad ostatné. Je to práve prebiehajúci Wimbledon. Je akoby takou čerešničkou na torte grandslamov. Jednoducho im kraľuje a tenisti to vedia. Prestížny, legendárny turnaj sa hrá na tráve a má vyše 100 ročnú tradíciu… Čítaj ďalej…
Od začiatku, keď sa narodili, vedeli sme, že budú úplne odlišní. Neboli jednovaječní, nepodobali sa na seba. Oliver mal o pol kilogramu viac ako Marek… Už keď boli v perinkách reagovali na to isté rôzne. Pamätám si, ako som ich vozil v kočiari a musel som to stále vymyslieť tak, aby Oliverovi slnečné lúče priamo neolizovali tvár, lebo bol z toho nervózny. Markovi to napríklad neprekážalo. Natočil hlavu bokom a spal. Ešteže sme mali kočiar pre dvojčatá, kde sa dali vymyslieť rôzne kombinácie polôh sedačiek. Čítaj ďalej…
Moja mama a otec práve dnes pretínajú pásku dlhého maratónu, ale ani na chvíľočku nepomysleli, že by mala byť cieľová. Naopak. Čítaj ďalej…
Dnes som po otvorení poštovej schránky zažil krásny pocit. Napísali mi dvaja moji bývalí žiaci odchovaní šaštínskym GJB. O oboch viem, čomu sa venujú. A spomienky na nich vyvolali dnešné zásielky. Čítaj ďalej…
V lete pred rokom, keď sme boli pri babke, nemalo už veľmi zmysel pýtať sa jej nejaké hlboké veci. Prihovorili sme sa, ale čakali sme už len jednoduché odpovede. Alzheimer. Už dosť pokročilý mazal ako na počítači “backspace”. Existujú vžak veci, ktoré sú nezmazateľné. S nastupujúcou stareckou demenciou sa vymazávala nedávna história a posielala sa do nenávratna. Tá staršia, zafixovaná tam ešte stále niekde bola. Potom prišli chvíle, keď už ani rok narodenia 1933, predtým tak dobre zafixovaný, nebolo možné obnoviť a vyvolať v spomienkach. Ani syna, či vnuka identifikovať už nešlo.
Čítaj ďalej…
Učím vedľa na gymnáziu. Chodievam okolo ich fotografie. Ešte je tam taký vyblednutý venček a pár bielych kamienkov. A keď sa dotýkam tej reťaze a odriekam slová modlitby, nemyslím len na nich a neprosím len za nich. Myslím aj na našu spoločnosť, na našu krajinu a ľudí v nej. Stretávam sa s mnohými ľuďmi, ktorí doslova “lámu palicu”, ktorí sú pesimisti a hovoria, že to je hnus a že to lepšie nebude, lebo to lepšie byť nemôže. Tvrdia, že v politike sú monštrá, kreatúry, ktorým ide o moc, peniaze, majetky. Čestnosť, spravodlivosť, poctivosť je im ukradnutá. A ľudia takisto. No a najviac ma rozosmutňuje tvrdenie, že všetci sú takí. Čítaj ďalej…
