Pozdieľali sme
Uplynulo už 15 rokov od vtedy, čo som prial svojim prvým žiakom ako ich triedny, aby sa im v živote darilo. V piatok som sa s nimi stretol. No a prišiel som zo Šaštína domov až v sobotu ráno o pol piatej. S niektorými som v častejšom kontakte, iných som videl po rokoch. Našli sa aj takí, ktorým termín nevyhovoval a nemohli sa zúčastniť, čo je ale prirodzené, lebo sú “rozlezení” nielen po Slovensku.
Začali sme futbalom. Tak, ako za starých časov, keď som s nimi býval na internáte a po vyučovaní sme spolu trávili čas aj na ihrisku… Pri futbale sme si dobre zabehali, zahrali, bola skvelá nálada, doberali sme sa navzájom, vtipkovali. Všetko sa mi vynáralo v pamäti. Až som sa musel smiať, keď Štefan zapol svoje motory, keď kopal prudké rohy pred bránku, keď Juro hral profesorsky, keď Marek zmaril obetavo ako brankár niektoré šance súpera, keď Martin, po tom, ako sa mu nevydarila prihrávka zahlásil – “Veď viete, že ja nie som futbalista…”. Aj Jakubovi tie šprinty ešte stále idú, Martin sa elegantne vyobliekal do bieleho dresu Realu, lekári Marek s Paľom tiež hrali obetavo, Andrej rozvážne… Všetko tak, ako bolo. Áno, boli to moji presne tí moji chlapci, ktorých si pamätám, tí, s ktorými som v školstve, v Šaštíne na GJB, začínal.
Ich vychovávateľ, salezián Andrej Kňaze prišiel pred koncom zápasu. Bol pripravený odslúžiť nám svätú omšu. Po rýchlej sprche sme sa stretli v kaplnke. Nie, nebola to tichá omša. Znova, tak ako za starých čias, Andrej Dolnák vyladil narýchlo nejakú gitaru, ktorá tam bola a omšu sme tak mohli spestriť aj spevom. Po nej už nás čakali kuchárky, naše staré známe, so širokými úsmevmi. Pochutili sme si na výbornej večeri a po nej sa presunuli do priestorov bývalého internátu…
Niečo sme ešte pojedli, popili a “zdieľali sme”. Cez projektor sa na stene zobrazovali fotky jedného, druhého, ďalšieho. Hovorili sme o svojich životoch, príbehoch, profesiách, kariérach, manželkách, deťoch. Každý dostal aj pár zvedavých otázok, na ktoré odpovedal. Martin s Tomášom mali poruke stále nejaké vtipné poznámky a prichytil som sa aj v situácii, že som sa smial tak, že mi tiekli slzy. Vznikli tam aj debaty o vážnych veciach. Navzájom sme sa počúvali, povzbudzovali. Tri kolečká rozhovorov trvali do skorého rána… Na druhý deň sme zistili, že vlastne, toto naše spoločné stretnutie, ani nikto nenafotil a jediná ucelenejšia fotka bola tá po futbale ešte na ihrisku. Boli sme vtiahnutí do debát, zdieľaní zážitkov a životných príbehov až tak, že nikomu ani nenapadlo fotiť to. Na sociálnych sieťach zdieľame to i ono, hlbšie, ale i plytké veci. Tam, pri mojich chlapcoch, som si znova raz uvedomil, že osobné zdieľanie s úžasnými, hrdými otcami rodín, chlapmi, ktorí majú svoje neopakovateľné životné príbehy, veriacimi mužmi, ktorí sa preukázateľne a hrdo spoliehajú na pomoc Nebeskej Mamy a jej Syna, je na nezaplatenie. Práve toto spoločenstvo má obrovskú hodnotu, ktorej korene sú zapustené pevne pod nohami Sedembolestnej v Šaštíne-Strážach, kde táto partia prežila 4 veľmi dôležité roky svojho života.
Som vďačný Bohu za to, že práve títo chlap(c)i mi boli kedysi zverení. “Chlapci moji, ste pre mňa povzbudením a nádejou, že to, čo si predstavujem pod pojmom rodina, má vo vás vynikajúci základ.”
Perlička na záver:
Na stretávku prišiel aj Chocho. Ondrej o sebe hovoril ako prvý, lebo jeho manželka mala práve termín a bude musieť ísť… Aj sa dočkal. Dnes už zavesil na internet fotku jeho šťastnej rodinky. Narodila sa im Hanka. Blahoželááám(e). Keď vyrastie, jej hrdý otec jej bude hovoriť možno aj o tom, že tesne pred jej narodením bol ešte na stretávke po 15 rokoch z GJB.
“Takže nie iba Ondrejovi a jeho rodinke, ale všetkým vám, chlapci moji i vašim blízkym nech sa darí. Nech vás sprevádza Sedembolestná. Teším sa znova o 5 rokov.”
