 |
Odkopol už dve manželky s deťmi, podlo sa zbavil zodpovednosti a ja som ho videl prechadzať sa po meste držiac sa za ruky s neznámou ženou. Napísal som toto.
Reakcie boli rôzne. No jedna, ktorá mi došla do mailovej schránky, mi doslova vytlačila slzy do očí. Áno, priznávam bez mučenia, že niečo podobné som nečakal. Ozvala sa mi neznáma pani. Písala, že by asi vedela matke a jej deťom, o ktorých som písal, pomôcť. Chcela vedieť ceny nájmov v našej lokalite. Bomba! – povedal som si. Ja jej nedokážem pomôcť, ale ohlásil sa mi niekto, kto ju z neprajného prostredia azylového domu dokáže vytiahnúť a diametrálne zmeniť kvalitu jej života a života jej malých ratolestí. Začal som konať. Čítaj ďalej…
 |
Chcem vás povzbudiť a podporiť v tom, čo robíte. Viem, že si veľmi vážite podporu od pospolitého ľudu. Tak som tu a stojím za vami! Ja skutočne verím, že triafate klinec za klincom po hlavičke. Presne to potrebuje teraz naša krajina. Vďaka za to, súdruh priemer, že nič nezakrývate, že sa ukazujete pred verejnosťou, aj so svojimi kolegami vo vláde, takí akí skutočne ste. Pretvárku ja osobne neznášam. To, čo máte v súčasnosti v koalícii je hnus. No napriek tomu si nič lepšie neviem predstaviť. Bolo by lepšie, keby sa hnus tváril, že nie je hnus? Určite nie… Čítaj ďalej…
 |
Večer sme uložili, ako obvykle, chlapcov spať. Bolo tesne pred deviatou a stále som počul z ich izby nejaké zvuky. Vošiel som k nim do tej izbovej tmy. Už pri stlačení kľučky som počul cupitanie, dobre, dobre, teda dupot a olympijské skoky do postelí. Sadol som si k Marekovi a spýtal sa, prečo ešte nespia. Chvíľočku partizánsky mlčali. Aj ja. Oliver to nevydržal a ticho prerušil. “Ocko?!” – oslovil ma. “No čo je?” – reagoval som. “Boli traja opití ujovia.” Tejto jeho vete som nerozumel. Čítaj ďalej…