Pohár
Včera sme hrali šachy. Vlastne žiaci hrali. Aj naša Lianka. Najskôr sa jej ani veľmi na turnaj nechcelo ísť a mysleli sme, že sobotu strávi s mamkou doma. Ale napokon sa rozhodla, že predsa len s výpravou pôjde. A ako sa neskôr ukázalo, bolo to dobré rozhodnutie…
Lianka sa zatiaľ hľadá. Na šachových tréningoch je skôr veselé a hravé dievčatko, ako slečna bažiaca po vedomostiach. Ja som ale rád, že tam chodieva. Keď má náladu, tak občas aj popremýšľa prečo presúva tie drevá po šachovnici. Je to stále také zvláštne, ale už nerobí nemožné ťahy, vie pravidlá a naopak, niektorých svojich súperov upozorňovala na to, ako by mala tá ktorá figúrka ťahať. Pobavil som sa, keď som ju včera pozoroval. Ešte nevieme, či ju šachy skutočne chytia tak, že by sme mohli povedať, že z nej bude výborná šachistka. Dokonca ani neviem povedať, do akej miery sa v nej skrýva talent. Jedno viem ale určite. Rovnako ako iné deti, alebo možno aj viac, túži po úspechu, po uznaní, po trofejách…
Včera organizátori vyhodnocovali turnaj po jednotlivých kategóriách. Lianka sa umiestnila v kategórii dievčat do 8 rokov na bronzovej priečke. Nebol to jej prvý úspech. Tých vecných cien už bolo viac. Ale tentoraz to bolo iné v tom, že dostala pohár. Neboli dôležité ani pastelky, ani čokoláda. Lianka dostala pohár pre víťazov. Všetko si nechala odložiť do ruksaku. A v rúčkach stískala napokon len ten pohár. Vyvrcholilo to tým, že jej poslednou vetou pred spaním, ktorú mamke povedala, bolo: “Mami, vieš prečo idem aj s pohárom spať? Lebo ja som ešte nikdy nevyhrala pohár. Teraz prvý krát.” Keď potom zaspala a Milka sa do izby vrátila, ona skutočne zaspala s pohárom v ruke…
Po detskej tvári sa občas kotúľajú slzičky. To patrí k životu tiež. Ale deti by mali zažívať predovšetkým uznanie, pochvalu, úspechy. Iba takto z nich môžu vyrásť sebavedomí a nebojácni ľudia. Športom, nech už je akýkoľvek, môžme práve toto dosiahnuť. Podporme deti, venujme sa im a budeme prekvapení, ako málo stačí k ich veľkej radosti.
Keď sa nad svojim putovaním po tejto Zemi zamyslíme, prídeme tak či tak k záveru, že všetko čo robíme, aj tak smeruje k našim deťom a ich šťastiu…
4.2.2016: Článok, napísaný 18.10.2015, bol znova pridaný na stránku po hackerskom útoku v pôvodnom znení.