Marek Šefčík

Opäť sú tu po roku “dušičky”. Kahancové stohy v nákupných centrách prekážajúce inému tovaru už od začiatku októbra. Jesenné prázdniny. Komplikované cestovanie, množstvo áut na cestách, preplnené vlaky, autobusy predovšetkým v smere západ-východ a potom opačne. Vandali na cintorínoch, krádeže. Vydlabané tekvicové svietiace hlavy… Čítaj ďalej…

Učiť na strednej škole síce nie je malina, ale má to svoje neopakovateľné čaro. Vždy hovorievam, že na nejakú tú päťku z matiky, alebo iný čiastočný neúspech na angličtine človek zabúda relatívne skoro. No také výlety, mimoškolské akcie, triedne “srandičky”, zážitky zostávajú často na celý život. V tomto roku som dal žiakom ponuku na turistický krúžok. Záujem síce nebol obrovský (všetci vieme, že dnešná mládež lepšie znáša otlaky na zadku od vysedávania za počítačom, ako nejaký ten pľuzgier získaný na turistických chodníkoch), ale predsa len sa našli odvážlivci, ktorí sú ochotní podstúpiť aj útrapy za dosiahnutie vznešenejších cieľov. Čítaj ďalej…

Nasedááát! Jede se na rodinný výlet!

Sobota popoludní, tradičná zostava – dvojčatá, Lianka, Milka a ja a … výlet na Branč. Do dedinky Podbranč sme sa vyviezli a od tamojšej krčmy sme, po krátkom výstupe, boli na hrade Branč. Čítaj ďalej…

Človek občas potrebuje dostať po papuli. Možno ani nie doslova, ale aspoň obrazne. Proste, aby sa prebral, aby nerobil blbosti, aby sa na nikoho nehral, aby bol pokornejší, aby viac myslel na dôležitejšie veci v živote. Dôvodov je mnoho. Často sa cítime byť silní, takmer neohroziteľní, keď sa pozrieme okolo seba, nadobúdame pocit, že sa nám celkom darí, že nám nič dôležité nechýba… A potom príde náhle vytriezvenie. Čítaj ďalej…

Spoločne s mojim bratom Oliverom sme prežili veľkú časť prázdnin u starých rodičov na východe Slovenska. Máme tam dedkov, babky, bratancov, sesternice, ujov, tety, Matúša. Matúš je ockov brat a má fakt dobré hry na playstation… Keď bola babka s dedkom u nás, tak navrhli, že nás dvoch vezmú vlakom so sebou k nim. Ocko, mamka a Lianka prišli za nami o nejakých 10 dní. Aspoň sme chvíľku neboli pod rodičovským dozorom :). No, ale potom, keď prišli, naplánovali sme si výlet do Vysokých Tatier… Čítaj ďalej…

Emir Sabáh Ahmad Džábir Sabáh. Viem, že to je vládca Kuvajtu. Ale to je tak všetko. Ako moslim má možno hárem, potomkov má asi tiež. A možno sa mu včera jeden narodil. Mňa to zaujíma a médiá mlčia. Aj na nete je problémom dopátrať sa napríklad k tomu, koľko tých potomkov vlastne má, aké majú mená, koľkí z nich sú chlapci… V slovenčine pomaly ani prd. Čítaj ďalej…

Keď som sa narodila, bola som maličká. To je asi normálne :). Spávala som v mojej postieľke. V takej s mrežou. Asi aby som neušla. Ale teraz už mám 4 roky a okrem dlhýýých vlasov, mám aj dlhé nohy. A postieľka mi začínala byť pritesná. Občas som svoje pohodlie vylepšovala tak, že som zaparkovala medzi mamkou a ockom v ich veľkej posteli. Mama sa síce furt sťažovala, že je nevyspatá, lebo sa mi musí uhnúť a spí na krajičku postele, ale otec, ten spí jak drevo a neuhne ani o centimeter. Vlastne aj on si občas posťažoval, že lepšie je zobudiť sa ráno na budík, ako na to, že ho niekto (to akože ja) kopne do hlavy! Možno aj tieto kopance primäli otca a mamu k tomu, aby sa situáciu rozhodli riešiť.

Tento mesiac sa to podarilo zrealizovať. Moji dvaja bratia dostali poschodovú posteľ a mne ostala tiež jedna veľká. Celú detskú izbu sme premenili ako v rozprávke. Hovorím “sme”, lebo aj ja som pomáhala. Dedko, babka a aj ockov brat Matúš prišli na pomoc. Najskôr sme sa “vyšantili” na stenách. Všetko dolu, až po panely. Strop, steny, podlaha, všetko malo byť nové… Prilepím tu aj niekoľko fotiek. Všade bol bord neporiadok…

Čítaj ďalej…

Dnes je slávnosť svätých Cyrila a Metoda a okolo toho sa už pohovorilo a popísalo, v ostatných dňoch, neúrekom. Súvisí to s jubileom, ktoré pripadlo práve na tento rok. 1150 rokov od ich príchodu na naše územie… Čítaj ďalej…

Z Trnavy, z VUCky nám do schránky občas vhadzujú nejaký časopis. Viete, niektorí ľudia nesurfujú po nete, iní vôbec nevyhľadávajú regionálne správy z ich kraja, ďalší majú radosť, keď niečo príde “zadarmo” do poštovej schránky (okrem letákov, samozrejme). No a všetci sme ochudobnení o správy o tom, čo naši volení predsavitelia z vuciek vlastne robia. Občas ich vidíme, ako sa ukazujú tu a tam na kulturnych, športových, alebo spoločenských akciách, ale to je málo. Ešte to chce nejakú tu fotečku, či správičku aj v tlačenej podobe. Keď minule došlo jedno číslo tohto časopisu, moji chlapci ho ihneď zaniesli Lianke so slovami “Tu máš, čítaj si, to je tvoj časopis!” Ako na to prišli, tomu som nerozumel ani ja. A ich vysvetlenie bolo skutočne úsmevné… Čítaj ďalej…

Keď porozdávame vysvedčenia, rozlúčime sa so žiakmi a v škole zavládne prázdninové ticho, už tradične si ideme niekam “sadnúť”. Najesť sa, porozprávať o … o hocičom, čo na jazyk príde. Proste sme malé gymnázium a preto sa necelá desiatka pedagógov vždy hravo dohodne kde zakotví… Včera sme si boli zahrať bowling v Holíči. Ešte sme tam nikdy neboli. A bolo fajn. Milan si tam hodil osobné maximum 217 bodov, Marek, Blažej, Hanka, Jaro, všetci sme mali radosť z každého dobrého pokusu. Tešili sme sa, keď sa guľa neskotúľala do žľabu vedľa dráhy, ale dokonca aj takéto pokusy nás rozosmievali. Nechcem to tu hovoriť veľmi nahlas, ale jeden z trojice prítomných Markov (radšej ani nepoviem, že direktor saleziánov v Šaštíne) pobavil prítomných najviac… Čítaj ďalej…