Pre krčmárku
Sobota popoludní, tradičná zostava – dvojčatá, Lianka, Milka a ja a … výlet na Branč. Do dedinky Podbranč sme sa vyviezli a od tamojšej krčmy sme, po krátkom výstupe, boli na hrade Branč.Zrúcanina. No krásne výhľady na všetky svetové strany. Dobré kulisy na niekoľko fotozáberov a, na naše prekvapenie, niekoľko miest na hrade s upravenými ohniskami a lavičkami. Prezieravo som doma napochytre zbalil pár kúskov domácej slaninky, ktorú sme si priniesli z “východu”, cibuľku, papriky, paradajky, nožík, zápalky a trochu papiera. Pripravené suché konáre i hrubšie drevo nám výborne poslúžili. Razom horel ohník a rozvoniavala slanina.
Aj my si nabudúce donesieme nejaké klobásky a opečieme – hovoril otec synovi, keď prechádzali popri nás. A ešte u ďalších návštevníkov bolo badateľné, že sme im narobili chúťky…
Po dobrej slaninke nás začalo akosi sušiť. Tú trochu vody, čo sme mali so sebou, sme vypili, ale chcelo by to niečo osviežujúce. Nanuky a kofola v krčmičke pod hradom. Bolo rozhodnuté.
Zišli sme teda nazad ku krčmičke a nasledovala “orosená odmena”. Dve kofoly a štyri nanuky. Ako by ste to rozdelili pre 5-člennú rodinu? Veľmi jednoducho – deti nanuky, ja kofola a naša maškrtná mamka aj kofola aj nanuk :).
Pili sme z pohárov, ktoré sa mi páčia. Chcel by som z takých piť aj doma. Rozhodol som sa, že sa opýtam krčmárky, či by mi dva kúsky nepredala. Vošiel som do hostinca, poďakoval, vraciam poháre a pýtam sa, či sa nedajú kúpiť. Krčmárka len pokrútila hlavou a dodala, že ich nemá veľa. A keby som tak pohár rozbil? Koľko by som zaň musel zaplatiť? Odpovedala, že nevie. Mňa doma neučili kradnúť, a tak si nedovolím nikde len tak pohár vziať… Krčmárka sa iba usmiala, otočila sa, vzala z police dva čisté Kofolapoháre a podala mi ich s úsmevom. Môžem si vziať? Čo som dlžný? Nič, … berte! – odvetila. Ďakujem vám, nech sa vám darí. Keď z nich budem piť, spomeniem si na vás… Majte sa. – vzal som poháre a šiel som sa pochváliť s úlovkom Milke.
Náš výlet na hrad Branč dopadol dobre. Aj slaninka bola, aj výhľady, aj správcu hradu s manželkou (ktorá vyberala symbolické vstupné) sme lepšie spoznali a dlhšie sme sa s nimi pozhovárali i kontakty si vymenili a tiež sme sa dozvedeli, že v hostinci v Podbranči pracuje krčmárka s dobrým srdcom. Iste mala dobrý pocit, že nám spravila radosť a nám takto položila čerešničku na tortu nášho výletu. Máme o dôvod viac, zastaviť sa tam ešte niekedy a nejako sa jej odmeniť… Ešte popremýšľame ako.
Atrakcie sú jedna vec a milí ľudia, ktorí sa okolo nich točia, druhá. Bez tej druhej by naše (i vaše) potulky našou krajinou boli chladné.
(venované krčmárke z Podbranča a všetkým ľuďom, ktorí robia iným radosť)
Marek, mile. Mas pravdu, ta pohoda sa da vycitit aj z clanku.
KOmentar k fotke o slaninke je stobodovy.
No inšpirovali ste ma, budeme tam musieť zájsť… Ani to nemáme tak ďaleko a ešte sme na hrade Branč nikdy neboli… Že by nasledujúci víkend? Pozdravujem…