Dôverujeme ti
zdroj: coronavirus.miami.edu
Keď tsunami zasiahlo jadrovú elektráreň, bolo to veľmi zlé. Rádiácia. Keď sopka buchla, bolo to tiež zlé. Láva ničila všetko navôkol. Keď iná sopka vypúšťala do ovzdušia sopečný prach, znova bolo zle. Prach ochromil leteckú dopravu. Keď horelo obrovské územie Austrálie, či lesy na Sibíri, zas zle. Oheň likvidoval všetko živé a nechával za sebou spúšť. Keď v Taliansku, Anglicku a ďalších krajinách voda v riekach, či v mori nepríjemne stúpla, tiež zle. Záplavová voda ničila majetok, brala aj životy. Aj nedávne víchrice boli mimoriadne nepríjemné. Silný vietor bral strechy, nivočil príbytky ľudí, autá a ohrozoval životy.
Dnes nečelíme láve, prachu, ohňu, vode, vetru či zvýšenej radiácii. Dnes máme pred sebou súpera, ktorému sa čelí podobne ťažko ako napríklad tej radiácii. Je totiž neviditeľný. Viem, že vírus je niečo úplne iné, ako radiácia, ale v tom, že sa schováva pred našim zrakom je jej určite podobný.
Človek, ako pán tvorstva sa cíti mocný, takmer neohroziteľný. Mocní, či bohatí ľudia si uvedomia často svoju malosť až vtedy, keď ide o ich zdravie. Ako divne sa správame, aké malichernosti sú pre nás dôležité, aké pomýlené máme často životné priority to odhalí často až to, keď čelíme ohrozeniu vlastného života, alebo života našich blízkych.
Nechcem nič privolávať, neželám si žiadnu katastrofu, ani choroby. Pre nikoho. Ak mám nejakých nepriateľov, tak ani pre nich. Naopak, želám si, aby sme aj túto hrozbu zvládli čo najlepšie a aby sme “útok vírusu” odrazili a aby sa naše životy znova vrátili… Chcel som napísať “do normálu”. Ale nie. Aj koronavírus nás má troška zmeniť. Sme uponáhľaní, nemáme čas nielen na svoje povinnosti, ale predovšetkým na iných ľudí. Sme ľahostajní k ľuďom, ktorí potrebujú našu pomoc, máme problém vystrieť pomocnú ruku. Egoizmus sa zakorenil veľmi hlboko. Od seba začínam. Sedím doma, lebo nemáme v škole žiakov, ale radšej by som chodil do roboty. Je mi často ťažko, aj si na robotu posťažujem, ale sú ľudia, ktorým je ešte ťažšie. Omnoho ťažšie a majú možno existenčné problémy a trasú sa o to, aby o robotu neprišli, alebo ju nemajú vôbec. Mám rodinu. Sú ale takí, ktorí sa nemajú ku komu vracať domov. Alebo jednoducho nemajú domov. Sú “odložení” kdesi bokom. Sú takí, ktorí by radi mali takých synov lapajov, akých mám ja, ale nebolo im dopriate. Mám trojizbový byt a nie je všetko ideálne. Toto i tamto by bolo treba vylepšiť. Lenže niektorí žijú v bezútešných podmienkach azylových domov. Matky, ktoré opustil ich manžel, či partner. Alebo otec, ktorý má synčeka a túži sa s ním stretávať, ale mama, jeho bývalá priateľka mu to nedovolí. Ťukám do počítača, aby som napísal, ako to všetko vnímam a jem dnes striedmo, ale sú tí, ktorí čakajú, či im dnes niečo kontajner ponúkne a majú hlad stále. Vážiť si maličkosti. Vážiť si to, čo považujeme za samozrejmosť sa nám treba učiť. Mne prvému.
Pri písaní úvodných riadkov tohto textu som si spomenul na tvrdú palicu faraóna, ktorý nechcel prepustiť ľud z otroctva. Vymyslel aj systém na oslabenie Hebrejov. Nariadil pôrodným babiciam, aby zabíjali hebrejských chlapčekov pri pôrode. Neskôr rozkázal ľudu, aby každého hebrejského chlapca hodili do Nílu… Tak mu záležalo na svojej neobmedzenej moci. Roky šli a … postavil sa pred neho Mojžiš. Krv namiesto vody v rieke, záplava žiab, komáre, muchy, mor dobytka, vredy, ničivý ľadovec, kobylky, ochromujúca tma na celé tri dni. Nič ho nedokázalo zlomiť. Jeho tvrdé srdce nedokázalo vymäknúť pri žiadnej z rán, ktoré na jeho krajinu Boh zoslal. Mojžiš ho varoval, upozorňoval, ale nič nezaberalo. Až prišla posledná, najtvrdšia rana. Smrť prvorodených! Faraónove srdce puklo až keď v náručí držal dediča trónu, krv svojej krvi, svojho prvorodeného syna. Mŕtveho.
zdroj: washtenaw.org
Ja som veriaci človek a ako taký verím, že aj tento nepríjemný vírus, ktorý kvári svet v týchto dňoch, je niečim, čo nás nemá zlikvidovať, ale vyrovnať kormidlo nášho smerovania. Aby sme si viac vážili nielen svoj život, ale i životy iných, aby sme si uvedomili svoju neskutočnú slabosť, aby sme uznali, že nie sme neobmedzenými pánmi svojich životov, ale naopak iba prachom, ktorý je dnes tu a už zajtra tu byť nemusí. Je jedno či sme veriaci, neveriaci, ateisti, kresťania, židia, ktokoľvek. Všetci si prajeme, aby sme tú skúšku zvládli.
Tí, ktorí veríme, spojme sa v modlitbe a povedzme “Dôverujeme ti Bože a vkladáme svoj život, svoje starosti do tvojich rúk. Pomôž nám, lebo sami sme na to prikrátki. Budeme sa snažiť robiť, čo je v našich silách, ale ani najväčšie naše úsilie nemusí stačiť. Uvedomujeme si svoju malosť, svoju bezmocnosť. Dôverujeme ti, Bože.”