Naježí perie, zväčší svoj objem, začne kričať, vyvoláva strach. Zlo vie byť nepríjemné, používa zbrane najhrubšieho kalibru. A vzoprieť sa mu? To nie je jednoduché. Postaviť sa na stranu pravdy a spravodlivosti chce často obrovskú guráž. Čítaj ďalej…
Odpusť… (foto: milka)
Kedysi malo väčšiu váhu. Dokonca sa stávalo, že nebolo treba žiadnej zmluvy, stačilo len “slovo chlapa”. To bolo viac ako zmluva. To slovo bolo ako skala. Spoločne so slovom šla automaticky do hry česť a charakter toho, čo slovo dal. Čítaj ďalej…
(foto: aktuality.sk)
Po deviatich mesiacoch pohodičky pod tvojim srdcom, som kdesi, kde nie je až tak fajn. Niečo mi chýba. Mamička, myslím, že mi chýbaš ty. Tvoje mliečko, tvoje pohladenie, tvoja prítomnosť. Tvoj bozk na moje líčko. To všetko a ešte viac. Maminka moja, ja neviem presne, čo sa vlastne stalo. Neviem, čo je s mojim oteckom, neviem ani, či ste spolu a premýšľate o mne, alebo si niekde učupená sama a možno aj plačeš… Čítaj ďalej…
oficialny plagat festivalu
Pred necelými dvoma týždňami som dostal ponuku, či by som nešiel do Ružomberka. Kolega matikár, ktorý už nejaký ten týždeň dával dohromady piesne, s ktorými by mal s gymnazistami vystúpiť na Festivale stredoškolských speváckych zborov, ma oslovil. Zaváhal som. Mal by som totiž spievať. Uvedomujem si, že môj spevácky prejav nie je nič moc. Keď niekde pred žiakmi vystupujem, tak je to skôr postavené na pobavení sa, ako na speve :). Riaditeľ súhlasí a vraj to chcú aj žiaci, aby som šiel. Neodmietol som teda a začal som sa na akciu tešiť. Plný obáv zo speváckeho výkonu, ale tiež plný očakávaní vynikajúceho výletu s kvalitnými ľuďmi… Čítaj ďalej…
(zdroj: http://obrazky.4ever.sk)
Sedíme vo vlaku. Cestujeme z Malaciek. V Levároch nastúpia do vlaku tí, ktorí mali byť už pred dvoma hodinami doma. Bola zastavená doprava na trati. Zberali ženu. Po kúskoch. Kdesi v Moravskom Jáne sa rozhodla postaviť do cesty vlaku… Pár dní na to – vystúpim z vlaku v Kútoch. Motoráčik do Skalice nás tam nečaká. Výluka. Autobusom. V autobuse sa dozvedám, čo sa stalo. Vlak zroloval auto niekde pri Kopčanoch. Šofér tvrdí, že tragická nehoda. Znova smrť. O pár dní sa dozvedám, že to bol 22 ročný mladík. Počkal za kríkmi a keď bol vlak blízko, vyšiel na koľajnice. Odparkoval si to tesne pred vlakom. Ten už nestihol včas zareagovať. V tých zošrotovaných plechoch nemal šancu na prežitie. Dôvod? Vraj ho nechala frajerka… Čítaj ďalej…
(zdroj: http://www.comune.varano-demelegari.pr.it)
Nastúpil som v Kútoch do vlaku smer Holíč. Domov z práce. Hneď za dverami som zazrel známu tvár. Anton. Spisovateľ, človek rozhľadený, vekom sa blížiaci k ôsmemu krížiku. Pár krát som s ním hovoril. Stretávame sa občas v kostole. Raz sme sa stretli v Lidli. Opierali sme sa o nákupné košíky a rozprávali sa. Celú hodinu. Hovoril o svojej minulosti, o tom, aké mal ťažkosti, keď tu vládli červení, o svojich trampotách, keď bol učiteľom v praxi, o všeličom. Čítaj ďalej…
Je množstvo mladých ľudí, ktorí to sledujú. Fascinujú ich hlavní hrdinovia, sú často pre nich vzormi. Zarábajú neskutočné prachy. Niektorí z nich dokonca ovplyvňujú módne trendy, inšpirujú svojim správaním a postojmi. Hovorím o svetovom športovom fenoméne, ktorým je futbal a o jeho hlavných postavách – hercoch na trávnatom divadelnom pódiu. Myslím to v tom najlepšom slova zmysle. Pre tých, ktorí futbalu troška rozumejú, pre nás fanúšikov, je to často strhujúce divadlo plné napätia, neuveriteľných dejových zvratov, plné emócií, ktoré k tomu patria. Jednoducho facsinujúce divadlo, ktorého vrcholom na klubovej úrovni je Liga majstrov. Čítaj ďalej…
my sme iba figurky. za nas bojuje NIEKTO iny… (zdroj: theatlantic.com)
Čakal som v rade. Naťukala do pokladne všetko, čo som mal v košíku. Zaplatil som kartou. Ako vždy, aj teraz som si kontroloval pokladničný blok. A narazil som na chybu. Oslovil som ju. “Bral som ten drahší chlieb a vy ste mi zarátali lacnejší…” Rozdiel bol iba 20 centov. Ale ja som si len odbehol z domu s kartou v ruke. Nemal som pri sebe tých 20 centov, aby som jej doplatil… Nestihla sa ani nadýchnuť, nie to mi ešte odpovedať. “Nezdržuj!” Vyblafol zo seba výčitku smerom ku mne mladý muž stojací v rade za mnou. Drzo, nervózne, nepríjemne. “Vydržte chvíľu” odpovedal som mu relatívne pokojne. Priblížil sa ksichtom ku mne a povedal vetu, na ktorú len tak nezabudnem: “Dám ti hlavu!?” Čítaj ďalej…
Keď skončilo minuloročné leto, bolo zážitkov habakuk. Našim nekvalitným foťákom som urobil pár “kvalitných” záberov, aby zostali aspoň nejaké spomienky. Ale aby som o tom voľačo napísal a zavesil sem, tak to nie. V septembri ma premohol pocit úzkosti. Možno som slaboch, ale nevedel som si pomôcť. Doľahla na mňa strata vysnívaného zamestnania a prechod na inú školu. Mnoho povinností, veľa zmien, zvykanie si po 14 rokoch na novoty a vybíjanie poistiek nie najlepším, únavným cestovaním si vyberalo svoju daň aj na mojej nechuti písať. Nevedel som sa prepnúť na dlhodobé pozitívne vlnové dĺžky a zmohol som sa len na zopár článkov. Čítaj ďalej…
Niečo odchádza a niečo zasa prichádza. V živote je to tak. S tým sa treba zmieriť. Mali sme malú princezničku. Teraz sa z nej stáva slečna. Akosi sa jej to rozhrkotalo v puse, z mliečnych zúbkov sú už rozhojdané vyskakovačky a vyberáme ich rad radom. Úsmev je samá pauza. Ale už sa tlačia náhradníci a pauzičky sa čoskoro zaplnia… Čítaj ďalej…