Didymus
Naježí perie, zväčší svoj objem, začne kričať, vyvoláva strach. Zlo vie byť nepríjemné, používa zbrane najhrubšieho kalibru. A vzoprieť sa mu? To nie je jednoduché. Postaviť sa na stranu pravdy a spravodlivosti chce často obrovskú guráž.
V diktatúrach jednotlivci odporu majú sťaté hlavy. Ich boj je často zúfalý, ale iste nie márny. Napríklad taký Ján Palach sa vskutku zúfalým činom snažil zastaviť mašinériu zla. Ostatní sa báli, mali strach o seba, o svoje rodiny. Roky. Môžme polemizovať o tom, či to bol ten najsprávnejší spôsob, spraviť zo seba horiacu pochodeň, ale aj na jeho odkaz sa napokon odvolával študentský dav v 89-tom. Prešli síce desaťročia, kým sa iní pridali, zmobilizovali a bojovali. Ale predsa. A obludný systém napokon padol.
Predstavme si mladého človeka, ktorý upozorní na železničnej stanici stojaceho chlapa, že tam fajčiť nesmie. Ten sa naňho arogantne osopí. Začína sa nadychovať k ďalšiemu útoku a už sa ho hotuje nafukujúca sa obluda sfúknuť, ako sviečku … ale vtom sa, našťastie, pripoja ďalší okolostojaci a zopakujú, že mladý má pravdu. Pod tlakom fajčiar napokon kapituluje a cigaretu uhasí. Kiežby sa našli stále tí, ktorí podržia bojovníkovi kolená, aby neklesol pod tlakom hrubej sily zla.
Predstavme si rozpínavosť fašizmu a neonacizmu v nejakej krajine, kde sa premetastázovala až do parlamentu. Určite je to na hlbšiu analýzu, no “pokojnému” šíreniu sa pliagy prispieva aj ľahostajnosť okolostojaceho “dobra”. Kde kto občas alarmujúco udrie na gong, ale ešte asi musí pretiecť veľa vody, aby sa mátoha zastavila. Ani tu sa nesmie dobro sklátiť. Musia sa nájsť tí, ktorí mu spevnia kolená.
Predstavme si mesto, v ktorom sa k moci dostane nehodný primátor. Má istú mieru moci. A tú zneužíva. Raz na svoje obohatenie, inokedy na to, aby kládol prekážky nepohodlným… Na svojej strane má väčšinu poslancov, preto mu všetko prechádza. Niektorí poslanci z vlastnej pohodlnosti, strachu, obáv sa iba prizerajú. Možno nesúhlasia, ale veľmi tíško, tichúčko. Nájde sa jediný poslanec, ktorý upozorňuje, že sa deje niečo nekalé. Ale ďalší sa k nemu nepridajú. Aspoň zatiaľ nie. Primátor zastrašuje, vyhráža sa, vyvoláva atmosféru strachu… Odhodlanie aktívneho poslanca klesá, jeho hlas sa stišuje, slabne. Zanikne? Určite nie. Len treba viac tých, ktorí sa pridajú, pôjdu s kožou na trh, podoprú dobru kolená.
A tak by sa v príkladoch dalo pokračovať. Niekedy má zlo pazúry vystrčené a zaťaté tak, že otupiť ich, to chce zrelé charakterné osobnosti s nevyoperovanou chrbticou. Treba na to mohutnú dávku odhodlania. Keď tu bol na návšteve svätý pápež Ján Pavol II., ktorý levím podielom prispel k pádu totalitných režimov, priniesol nám jednoduchý odkaz, ktorý hovorí za všetko “Nebojce še!”
Odhodlanie konať dobro je prvým predpokladom k tomu, aby dobro mohlo neskôr žať úspechy.
Keď sa Kristus dozvedel, že jeho priateľ Lazár je chorý, jeho najbližší známi (apoštoli) ho odhovárali od toho, aby za ním šiel. Dôvod bol jednoduchý. Tam, kde Lazár žil (Judea) silneli tlaky na zajatie a likvidáciu Krista. Ježiš však išiel za svojim cieľom, konal dobro bez kompromisov. Presviedčal ich, aby šli, ba dokonca im povedal, že Lazár zomrel, ale jeho smrť je tu na to, aby oni uverili… Apoštolom nebolo určite všetko jedno, no Tomáš zvaný Didymus utrúsil vetu odhodlania: “Poďme aj my a umrime s ním.” (Jn 11, 16)
Prišli však chvíle, kedy Tomášovo odhodlanie slablo. Krista zajali, mučili, križovali. Kde vtedy bol? Tam, kde my všetci vtedy, aj dnes, v rôznych situáciách, keď sa iba prizeráme na to, ako sa dobru podlamujú kolená. Tomáš mal strach a nevedel do ostatnej chvíle, či stojí na správnej strane barikády. Potom chcel vložiť ruku do rán po klincoch, aby vôbec uveril. Semienko Tomášovho odhodlania vzklíčilo. Neskôr, ale predsa. Nabralo silu a aj jeho účinkovanie a mučenícka smrť boli základom, pre šírenie Ježišovho posolstva lásky. Napokon zistil, že bojuje na strane Pravdy.
Nemať odhodlanie je nemať vieru vo víťazstvo dobra. A odhodlanie je dieťa, z ktorého skôr, či neskôr môže vyrásť mocný bojovník za pravdu, spravodlivosť, pokoj, dobro, …
A tu by sa mohlo moje zamyslenie skončiť. Ale niečo podstatné by mu chýbalo. Chceme meniť iných, prerábať spoločnosť, našu rodinu, manžela, deti,… “Mne prvému však Pane daj, aby tvoje utrpenie prebudilo to Didymusovské odhodlanie bojovať so zlom v mojom vnútri a tvoje víťazné zmŕtvychvstanie, nech ma napokon posunie od odhodlania k odvážnemu a aktívnemu boju proti zlu, ktoré sa dennodenne vo mne snaží rásť.”
