Ako balzam
(zdroj: http://www.comune.varano-demelegari.pr.it)
Nastúpil som v Kútoch do vlaku smer Holíč. Domov z práce. Hneď za dverami som zazrel známu tvár. Anton. Spisovateľ, človek rozhľadený, vekom sa blížiaci k ôsmemu krížiku. Pár krát som s ním hovoril. Stretávame sa občas v kostole. Raz sme sa stretli v Lidli. Opierali sme sa o nákupné košíky a rozprávali sa. Celú hodinu. Hovoril o svojej minulosti, o tom, aké mal ťažkosti, keď tu vládli červení, o svojich trampotách, keď bol učiteľom v praxi, o všeličom.
Teraz, vo vlaku, sedela oproti nemu staršia pani. Tvár mala plnú vrások, ale zato jemnú, s výraznými črtami. Bola upravená a pôsobila veľmi príjemným dojmom. Prisadol som si. To je moja manželka – predstavil mi pán spisovateľ svoju polovičku. Začali sme sa zhovárať. Na pretras prišla aj plánovaná reforma školstva, ktorú obaja zhodnotili, ako cestu k ešte horšiemu stavu. Hovoril som, ako to funguje momentálne, aké sú problémy v školstve teraz. O scestnej integrácii žiakov, ktorí likvidujú vyučovací proces v triedach…, ako by sa to dalo riešiť ináč a podobne. Nepatrí sa prezrádzať vek dámy, ale tu si to dovolím. Na úctyhodných 74 rokov je pani mimoriadne rozhľadená žena, podobne, ako aj jej manžel. Kedysi boli za synom vo Francúzsku. Na dlhšie. Povedali, že smerujeme k tomu istému stavu. Stretávali sa tam s dospelými, vysokoškolsky vzdelanými ľuďmi a boli razom hrdí na to, aké vzdelanie dostali tu u nás. Tvrdili, že náš maturant sa rozhľadenosťou a vzdelaním vyrovnal ich vysokoškolákovi! Je smutné, že momentálne ideme smerom nikam. Zmietame sa na mieste a stav sa zhoršuje. Naše deti majú všetko, čo si prajú, majú takmer prilepené mobily v dlaniach a hlúpnu. Nechcem byť nespravodlivý a verím, že v mnohom sú naše deti pred nami. Vedia to i ono. Ale niektorí, keď nemajú mobily, tak sa nudia! Nedokážu s nami, ani medzi sebou, normálne komunikovať. Zúfalo tiež tomuto štátu chýbajú elity, aj tie vychovávateľské – tvrdila pani vo vlaku a spomenula, že sme zabudli vzdelávať a vychovávať samotných učiteľov. A má pravdu…
Ľudia ďaleko po 70-tke žijú aktívny život a nie je im ľahostajná budúcnosť. Snažia sa ešte svojou troškou pomôcť k zlepšeniu stavu. Cesta prešla rýchlo. Keď sme sa lúčili, opýtal som sa, kde vlastne boli. Odkiaľ cestujú. Prihlásili sa na štúdium. Univerzita tretieho veku. On dejiny umenia, ona dejepis. Paráda! Tomu fandím. Milujú vzdelanie, milujú túžbu po poznaní. Oni, ktorí si prežili svoj neľahký život, teraz prežívajú jeseň svojho života najaktívnejšie, ako sa dá. Myslia na budúcnosť a trápi ich, keď sa to nevyvíja najlepšie. Paradoxne tí, ktorí majú celý život pred sebou, naše deti, ich vnúčatá, ktoré budú v tej budúcnosti formovať túto spoločnosť, pôsobia často rezignovane, bez nálady, bez chuti študovať, bez lásky k poznaniu, bez chuti prebojovať sa do prvých línií a žiť svoje životy aktívne.
Stoja pri studnici poznania a neváhajú si naberať. Sú mladí duchom a je balzamom na dušu stretnúť ich a zhovárať sa s nimi. Ďakoval som, že som ju mohol spoznať a zhovárať sa tú polhodinku s nimi. Sú pre mňa motiváciou a hanbím sa pred nimi za svoju lenivosť. Každý z nás môže spraviť viac. Dostávame 24 hodín denne. Využime ich čo najlepšie. Milí tínedžeri, chcite sa dopracovať do stavu, že raz niekto povie, že rozhovor s vami bol rozhovorom s múdrosťou. Presne tak, ako som to cítil ja v tom vlaku. Zhováral som sa nie len so skúsenosťami, ale skláňam sa tiež pred ich múdrosťou.
