Marek Šefčík

Opäť sú tu po roku “dušičky”. Kahancové stohy v nákupných centrách prekážajúce inému tovaru už od začiatku októbra. Jesenné prázdniny. Komplikované cestovanie, množstvo áut na cestách, preplnené vlaky, autobusy predovšetkým v smere západ-východ a potom opačne. Vandali na cintorínoch, krádeže. Vydlabané tekvicové svietiace hlavy…

Čím ďalej tým viac sa nastávajúce sviatočné dni menia na bezduchý konzum. Prečačkané kahance, ktoré po pár dňoch zhlnú obrovské kontajnery pristavené pri cintorínoch, vyťahujú nemálo eur z našich vačkov a dávajú príležitosti na “vyšantenie sa” vandalom a zlodejom. Umelé vence tiež budú napokon pochúťkou pre kontajnery a tvrdým orieškom pre životné prostredie. Na hrob blízkym by sme priniesli aj… no, čo ešte vymyslíme? Čo by tam na tie dva štvorcové metre ešte vošlo?

Na niečo “dôležité” sme však zabudli. Nielen kahance, či vence sú počas dušičiek dôležité – tvrdila v svojej nedeľňajšej reportáži Markíza – ale aj počasie! – dodala.

Dnes v hlavných správach vyšli títo experti s inou tematickou reportážou. Plačúca matka z Matejoviec pri Poprade prišla pred 10 rokmi o svoju dcéru, ktorú zavraždil jej bývalý priateľ. Ani po 10 rokoch neprezradil, kde je jej telo. Po chvíľkovej emocionálnej masáži divákov všetko uzavrel markizák výrokom, že – je ťažké pre rodičov, keď prídu o dcéru, ale ešte ťažšie je, keď jej nemajú kam zapáliť sviečku!

Takže paráda. Dozvedáme sa, že počasie je ešte dôležité v tomto období a to, že miska váh, na ktorých je nemožnosť zapálenia sviečky preváži smrť vlastného dieťaťa…

Ticho naokolo a ticho v nás, obyčajná horiaca svieca symbolizujúca Krista ako našu Nádej, kríž, na ktorom sa draho platilo za naše hriechy. A v tejto atmosfére modlitba približujúca duše našich zomrelých k Nemu. Dar, ktorý im môžme dať, dar, ktorý má silu, váhu a neskončí nikdy nepovšimnutý v kontajneri zabudnutia.

Ako vytesniť konzum a kahancošialenstvo a sústrediť sa na to podstatné? Ako obdarovať našich blízkych myšlienkou na nich, tichom a sústredenou modlitbou?

Dnes mi Peťo (ďakujem za to) povedal, že toto sa dá prirovnať k časti evanjelia, keď sa Vzkriesený Kristus približuje po vode k Petrovej lodi. Zavolal ho – Poď! A Peter kráčal pevným krokom po hladine. Díval sa Mu do očí, bol  sústredený na to jediné a podstatné a šiel. Keď však zapochyboval a zazrel okolo seba búrku, vlny, začal sa topiť…

Prajem teda vám všetkým a tiež sebe, aby sme neochabovali v sústredení sa na podstatu a vytesňovali všetku búrku a rušivé vlny vôkol nás. Nech máme nielen my duchovný zážitok, ale predovšetkým duše našich blízkych z našich modlitieb úžitok.