Marek Šefčík

Som rád, že mi bolo dopriate napísať aj tento článok… Keď Šavol systematicky likvidoval prvých kresťanov, cválal s doprovodom na koni do Damasku. Hrdý, vzdelaný, takmer neohroziteľný muž s hlavou vztýčenou si robil „svoju prácu“. A v tom nastal zlom. Silná žiara ho zrazila z koňa a v okamihu sa jeho pýcha váľala v prachu vedľa koňských kopýt. Začul slová, ktoré boli výčitkou – „Prečo ma prenasleduješ?“ Oslepený a zbavený sily videl len svoje vnútro a svoj pomýlený život, ktorý viedol. A na základe tohto zážitku sa zmenil. Radikálne. Až tak, že za toho, ktorému uveril a za jeho učenie, položil vlastný život…

V žiadnom prípade sa nechcem s týmto veľkým apoštolom porovnávať, ale táto súvislosť sa mi ponúkla a s mojim prípadom sa to podobá aspoň v tom, že som si opäť raz uvedomil, koľko málo chýba, aby moja sviečka sfúkla. Cítim sa často silný, možno až opovážlivo neohroziteľný. Chyba. Iba mravček na veľkom guľatom mravenisku, na Zemi. To som ja.

Pred vyše týždňom som, tak ako každé ráno, cestoval autom do práce. Nejazdím sám, brávam občas aj iných, ktorí cestujú na rovnakej trase. Veril som svojmu autu i svojim schopnostiam. Asi až priveľmi. Stačilo, že ma pred jednou zo zákrut, z kríkov oproti, oslepil odraz slnečného svetla odrazený od nejakého skla… Zrejme som na chvíľku prižmúril oči. Jednoducho som na moment nič nevidel. Keď sa mi pred očami rozjasnilo, bolo zle. Prešiel som do protismeru. Asi pol metra. A zbadal som pred sebou auto. Vytočil som volant doprava, aby som sa mu vyhol, no nestačilo to. Odrazili sme si spätné zrkadielka a šúchali sa o seba ľavými bokmi áut. Moje zadné koleso sa zachytilo o predné koleso toho Citroenu. Zdemolovaná zadná náprava, odtrhnuté koleso a dokrčené plechy ľavých dverí môjho auta a vyrvaté koleso aj s polosou z prevodovky na oprotiidúcom aute plus poškodené plechy na ľavoboku, bola bilancia nehody. Nikomu sa nestalo nič. Ani škrabanec. Vodičke z toho Citroenu sa ešte raz, aj touto cestou, ospravedlňujem za šok a spôsobené problémy. Ale chcem poďakovať aj všetkým anjelom strážnym, ktorí nás držali v náručí… Mohlo to dopadnúť omnoho horšie. Stačilo ešte pár centimetrov, alebo moja dlhšia slepota a čelná zrážka by bilancovanie spravila omnoho smutnejším.

Momentálne nemám auto, ktoré neviem, či sa oplatí opravovať. Pravdepodobne mi zadržia na určitý čas vodičák a dostanem mastnú pokutu. Je mi ľúto, že som takýmto spôsobom poškodil ešte aj svoju rodinku, ktorej auto veľmi dobre slúžilo.

V ostatnom článku, ktorý som pred časom napísal, hovorím o čase. O navliekaní perál na časovú niť. Snažím sa premýšľať. Čo to má znamenať? Myšlienky mi bežia všakovakými smermi. Navliekam dobre? Čo mi má povedať tá nehoda? Od jedného kňaza som deň na to dostal jednu z odpovedí. Ty nesmieš byť Marek! Musíš chcieť patriť Jemu. Dôverovať Mu a nespoliehať sa na svoje sily. On je naša sila… V deň nehody, po príchode domov, moje emócie povolili. Objal som Milku a vyhrkli mi slzy. Aj na chlapcov som sa pozrel ináč, aj Lianku som vystískal a tešil sa z toho, že to ešte môžem. Aj študentom v triede som povedal, že som rád, že ich vidím, a že sa teším, že budem mať ešte príležitosť ich niečo naučiť, skúšať ich na maturite, ale aj im „vynadať“ keď budú leniví.

Za každý moment života treba ďakovať. V tom istom čase ako ja, mala autonehodu aj sestra nášho bývalého študenta. Tú z auta živú nevytiahli… Nič nie je iba tak náhodou. Ja som dostal ešte pár okamihov navyše. Beriem si ich z tvojej dlane Pane a chcem sa snažiť, spoločne so sv. Pavlom, byť lepším ako včera. Pomôž!

…napísané pre http://nahrane.sk/