Marek Šefčík

Človek občas potrebuje dostať po papuli. Možno ani nie doslova, ale aspoň obrazne. Proste, aby sa prebral, aby nerobil blbosti, aby sa na nikoho nehral, aby bol pokornejší, aby viac myslel na dôležitejšie veci v živote. Dôvodov je mnoho. Často sa cítime byť silní, takmer neohroziteľní, keď sa pozrieme okolo seba, nadobúdame pocit, že sa nám celkom darí, že nám nič dôležité nechýba… A potom príde náhle vytriezvenie.

Boli sme u rodičov na dovolenke. Na auto sme si naložili bicykle, do kufra aj turistické topánky, plavky a už po ceste tam sme sa tešili, ako aktívne prežijeme dovolenkové dni. Hneď v prvom týždni dovolenky sme boli s príbuznými na kúpalisku a radosť detí sa prenášala na nás dospelých. Boli sme šťastní, že sú šťastné… detičky naše. Vykúpali sme sa, opálili. Bolo nám fajn. Vrcholom bol výstup na Slavkovský štít, o ktorom je niečo popísané v predošlom článku “Slohovka pre pani učiteľku”. Deti boli raz u jedných starých rodičov, potom u druhých. Potom na chvíľku k tete, inokedy k druhej. Nenudili sa.

A ja som sa vyžíval ešte v jednej veci. V kopčekoch. Pohorie Branisko, Levočské vrchy, Mariánska hora v Levoči priam volali po zdolávaní. Takže som, zväčša ráno, “naštartoval” svoj bicykel a poďme sa kochať krásou prírody a vyplavovať endorfíny šťastia produkované pri fyzickej športovej záťaži…

Je to fajn pocit, pocit akejsi slobody, radosť z toho, že človek môže vnímať veci okolo seba z inej perspektívy. Je možnosť si prezrieť drevenice v Nižných Repašoch, pozrieť sa zhora na hmlou zaplavené doliny, z ktorých vyčnieva hrdý Spišský hrad. Občas, spotený v 12%-nom stúpaní, cítim okrem trápiaceho sa svalstva aj dve-tri mušky, ktoré si ma našli a teším sa, ako im v rýchlom zjazde bez problémov ujdem. Prídem do starobylej Levoče a môj pohľad sa zapichne do hôr nad mestom. Je tam nádherný cieľ – Bazilika. Môžem byť unavený, môže mi byť horúco, môže ma trápiť smäd, na všetko zabúdam, keď stúpam k Nej. Dokážem toto, dokážem aj tamto, pôjdem tam a ešte aj toto zvládnem…

Všetko by bolo úžasné, krásne, ale prišla facka po papuli pyšného Mareka… Nedeľa ráno. Presne ako v piatok a v sobotu, aj v nedeľu ráno som si chcel dať Bijacovce-Levoča-Mariánska hora a späť. Pred šiestou ráno, keď sa rozplynula jemná hmla som vyrazil. Prešiel som necelých 10 kilometrov a potreboval som prejsť “kruháčom” pri Nemešanoch, ktorým sa autá dostávajú na dialnicu. Podcenil som situáciu. Alebo, ešte lepšie, precenil svoje možnosti. Vošiel som do kruhovej križovatky (rýchlosť si nepamätám, ale teraz už viem, že rýchlo) a chcel som jemne pribrzdiť. Zadné koleso sa dostalo do šmyku a už som nedokázal bezpečne vybrať zákrutu. Potvora fyzika aj s jej odstredivou a gravitačnou silou! 🙂 Narazil som predným kolesom (trocha z boku) do zvodidiel, na čo moje telo reagovalo saltom. Aj s bicyklom som sa “preniesol” ponad zvodidlá a dopadol na kamene rovno na hlavu. Snažil som sa vstať, nasadil som si spadnutú reťaz, narovnal riadidlá, vybral z kapsičky kľúč a opravil som si sedlo. Skontroloval som si predné koleso, ktoré, na moje veľké prekvapenie, nebolo poškodené, vysadol som na bicykel a šľapal som nazad domov. Všimol som si krv, no myslel som si, že ide o odreniny. Až neskôr som spozoroval aj tržnú ranu na lýtku a cítil som tiež ďalšie boľačky… Mimochodom, je zaujímavé, že, ešte keď som bol na zemi, len jediné auto jemne pribrzdilo, no keď videli, že som na zemi zdvihol hlavu, už boli preč.

V šoku som to odkrútil tých 10 km a šlo sa do nemocnice.  1+5 stehov na lýtku, doudierané telo a otras mozgu je bilancia, ktorá mi predpísala dvojdňový pobyt v nemocnici.

Nesľúbil som, že už nebudem jazdiť. Ale, čo som svojim najdrahším (predovšetkým Milke) sľúbil, je väčšia opatrnosť, pokoj, pomalšia jazda. A ešte im sľubujem, že ich budem mať ešte radšej…

Druhý týždeň dovolenky sa niesol v duchu opekačiek, ale ešte bolo aj kúpalisko…

Keď človek stúpa, keď mu je tak dobre, že sa teší zo všetkého navôkol, musí byť stále pri zemi. Pokorne prijať slabosť, vďaka ktorej môžeme byť razom z tohto sveta odvelení. Kvalitná prilba mi vydržala ani nie mesiac. Roztrieskala sa, ale hlava ostala celá. To mi možno zachránilo život. Ale ja viem veľmi dobre, komu vďačím za ďalšie dni s rodinkou… Jemu ďakujem za svoj i ich život a už sa teším, ako nabudúce vyšplhám na ten kopec nad Levočou k Jeho Mame. Poďakovať sa.