Vaľuch prazdninowy
Strih. Riaditelňa. Učiteľ, oproti pani riaditeľka, v pozadí asi zástupca. Rozhovor. Už sa to stalo štvrtý krát. Spravila by to podľa riaditeľky “písemná omluva” a treba si vraj uvedomiť, že otec toho chlapca je sponzor školy! “Já se omlouvat nebudu… Já už to nebudu dělat.” – reaguje smutný učiteľ. Na riaditeľkyne, že to už sľuboval, to vysvetlí pamätnou vetou: “Já už nebudu učit, protože já už tady nejsem rád.”
Je to celkom fajn film. Rád som si ho pozrel. Predovšetkým ten jeho úvod odkrýva v plnej nahote situáciu v dnešnom školstve. Školám dnes, viac ako inokedy, pomáhajú sponzori, darcovia z radov rodičov. Je super, že sa takto podieľajú na chode školy a jej zveľaďovaní. Ale ak to robí rodič pre to, aby malo jeho dieťa v triede zvláštnu pozíciu, výhody oproti iným, ide o korupciu. Ak si to takto vysvetľujú riaditelia a prihliadajú na to, že “ocko je sponzor školy” je to úbohosť. Je jasné, že riaditelia nie sú v ľahkej pozícii, mnohé školy majú finančné problémy, ale aj tak by si mali zachovať svoju hrdosť.
Bol u nás počas maturít kolega učiteľ, ktorý mi popísal inú situáciu. Počas toho, ako čosi na hodine vysvetľoval, istá žiačka vyrušovala. Pár krát ju upozornil. Ignorovala to a veselo vo svojej činnosti pokračovala. Zvýšil hlas a povedal jej, aby sa postavila. Vstala a upokojila sa. Potom jej povedal, aby si sadla. Toto jeho počínanie však malo preňho ponižujúcu dohru. Riaditeľka si ho pozvala na koberček a rázne ho napomenula. Na otázku, že čo spravil, dostal odpoveď, že telesné tresty sú v škole zakázané a nech sa to už neopakuje. Prikázal jej, aby sa postavila. To bol ten telesný trest. Absurdné. To bol len príklad. Zažil viacero podobných ponižujúcich situácií. Odchádza z tej školy. Smutné.
Základy tohto stavu kladú v rodinách mnohí rodičia. Mysliac si, že vychovávajú minimálne génia, ktorému učitelia kladú pod nohy prekážky a vyžívajú sa v tom, nedoceňujú jeho výnimočnosť a zámerne mu škodia, nadávajú pred deťmi na učiteľov. Nepoznajúc situáciu tak znižujú autoritu pedagógov, čo sa prirodzene prenáša do slovníka aj ich dieťaťa. Sú takí, ktorí majú minimálne požiadavky na svoje ratolesti – len aby si neprepadol… Žiakom neprekážajú často ani znížené známky zo správania, pretože neprekážajú ani ich rodičom.
Je mi ľúto, že sú takí žiaci, je mi ľúto, že sú takí rodičia. Ale treba byť spravodlivý a vniesť kritiku aj do radov nás učiteľov. Nechcem rozoberať teraz ani pozíciu pedagógov z hľadiska ich príjmov, ani “reformu” školstva a zametanie s učiteľmi zo strany štátu (chýbajúce učebnice, neustále sa meniace podmienky okolo maturít a pod.). Alarmujúcim problémom je aj to, že je medzi nami veľmi veľa pedagógov, ktorí túto prácu vykonávajú len ako obyčajnú prácu. Ale ona obyčajná nie je. Aspoň by nemala byť. Malo by ísť o poslanie, o prácu s ľuďmi, ktorá človeka napĺňa. Sú mnohé faktory, ktoré zapríčiňujú takzvané vyhorenie učiteľa a jedným z nich je aj narastajúci počet “děsných frajerov” podobných tomu, ktorého osprchoval Zdeněk Svěrák. Mňa sa, zhodou okolností, moji študenti pýtali na to, dokedy chcem učiť. “Ešte stále cítim, že to, čo robím má zmysel. Ešte vždy ma tá práca teší a chcem ju robiť.” – odpovedal som. Teraz so Zdeňkom dopĺňam, “Protože já jsem tady rád… zatím :)”
Momentálne si užívam prázdniny so svojou rodinkou. Som rád, že tie prázdniny vôbec sú. Viem, že počas nich musím načerpať síl na to, aby som opäť raz naštartovaný zvládol svoje povinnosti. Pracovné povinnosti sú v každej práci. To musí byť. Ale tu je čosi navyše. Nie kamene, papiere, stroje. Ale živé vzťahy, osobností, priateľstvá, ľudia. A to dodáva poslaniu učiteľa výnimočnosť.
Som rada, že vás poznám /?/. Verím, že sú aj v dnešnej dobe učitelia, ako píšete, a majú svoju prácu radi. Želám vám , aby vám to ešte dlho vydržalo. Ste múdry, vzdelaný a myslím, že správny učiteľ, možno raz vaše povolanie preberie niektoré z vašich detí.