Marek Šefčík

Včera dovečerali. Rozlúčka, keď im umyl nohy, hľadel im do tvárí, sklonil sa a slúžil a so smitkou v ruke označil bolestne jedného z nich za zradcu, bola veľmi emotívna. Vedel, čo ho čaká. Oni nerozumeli. Peter si nechce dať umyť nohy, pýtajú sa kto je zradcom. Judáš sa s mešcom krvavých strieborniakov vyparí. Táto ich večera bola posledná. Nastáva noc, tma. Na čelo vystúpia kropaje potu a napätie je tak veľké, že sa do potu vmieša krv, ktorá ho sfarbí na červeno. Úpenlivý pohľad k Otcovi a pokorné “Nie ako ja chcem, ale ako ty”. Nasleduje výčitka smerom k nám. “Ani hodinu ste nedokázali so mnou bdieť?”  Sme slabí, naša vytrvalosť sa ani vytrvalosťou nazvať nedá, zrádzame na každom kroku, zakolíšeme pri najmenšom vánku. Naše petrovské “Aj keby ťa všetci opustili, ja nie, Pane” si zaslúži mocnejšie kikiríkanie, ako to, ktoré zvonilo v ušiach plačúcemu a ľutujúcemu Petrovi. Sme kresťanmi často, len za “dobrého počasia”. Chodievame do kostola len kvôli akejsi tradícii a nežijeme vieru skutočne. Na to sa hodí Pavlovo – “Viera bez skutkov je mŕtva!”

Judášov bozk je naša úlisnosť, naša pretvárka. Naoko objímame Krista, no on jasne vidí našu “úprimnosť”. Potom už prídu päste, údery a… odveta. V podobe odťatého ucha. A znova je to zle. “Takúto obranu nechcem! Nie násilím proti násiliu. Práve naopak – láskou. Poď za mnou až na Golgotu. Ja ti ukážem ako sa to robí…” Niečo také sa dá čítať z Ježišovho “Schovaj meč!”. Ale kto z nás to dokáže? Trpieť s ním až do krajnosti. Neprišiel ale revolucionár, prišla na svet Láska. A to je obrovský a pre nás, ktorí sa často zmietame v nespravodlivosti tohto sveta a nevieme si pomôcť, nepredstaviteľný rozdiel.

Nikam nesmerujúce vypočúvania točiace sa dokola (súdne prieťahy), Pilát ukazujúci rečičkami svoje “svalstvo” a cvičení rímski zabijaci bažiaci po krvi, tŕňová koruna, ponižovanie, bičovanie. Nájdeme sa medzi tým davom, či priamo medzi hlavnými postavami? Určite áno. Často ubližujeme, sme chladní, keď môžme kopneme si. Že nie? Stačí spomenúť len “Čo ste urobili (neurobili) jednému z týchto mojich maličkých, mne ste urobili (neurobili).” Všetko berie spoločne s krížom na seba. Vlastne nie. Nie spolu s krížom. Každá krivda, každá neprávosť, všetka zlosť, hnev, nenávisť – to je jeho kríž.

Zdá sa porazený. Iba jedným očkom naňho mrkáme ako sa váľa v prachu. Nechceme mu uľahčiť. Sú životné situácie, keď rezignujeme, naša viera slabne. Rodinné, či iné tragédie dávame za vinu práve jemu. “Ako sa môže Boh na toto všetko pozerať?” vyčítame mu. On vie čo je utrpenie. Vie aký to má zmysel. Treba tri dni vyčkať… Šimon z Cyrény a Veronika. Dobro nevymrelo. Je aj v nás. Ak môžme, pomôžme. “Ani pohár vody, ktorý z lásky podáte svojmu blížnemu, nezostane bez odmeny.”

Mamička. Tá jeho, tá naša mama. Jemu hrubé klince trhajú šľachy na rukách, na nohách. Nervový systém sa ide zblázniť od bolesti. A teraz poď ho smerom nahor. “Budem vyzdvihnutý od zeme a všetkých pritiahnem k sebe.” Visí a mama v objatí jediného z Dvanástich nevládze zdvihnúť oči k nemu. Sedembolestná dostáva za syna Jána a v ňom nás všetkých. My dostávame túto skromnú, pokornú, svätú ženu za mamu. Nikto od toho veľkopiatkového popoludnia už nemôže povedať, že je sirota. Tak ako nekonečne dokázala milovať svojho syna, tak ako ho neopustila aj keď sa všetci rozpŕchli, tak isto stojí v trápeniach pri nás a drží nás s láskou za ruku. Stačí jedno úprimné slovo k nej – “Mama”. Netreba nič viac… ona vie, čo potrebujeme a práve ona má najsilnejšie slovo u svojho syna. Odoprie svojej matke, keď ho bude v našom mene žiadať?

V piatok večer je ticho. Aj hromy stíchli, niektorí sú rozčarovaní, iní smútia, spomínajú na jeho slová. Jeho telo je uložené v hrobe. Teraz sa má naplniť – “Zborte tento chrám a ja ho za tri dni postavím!” Sobota – druhýdeň, vždy nič. Neistota, obavy…

Nedeľa ráno – tretí deň. K tomuto dňu smerovali tisícročia dejín spásy. Existuje život po živote! Smrť bola pokorená a stala sa len akousi bránou prechodu do skutočného, krajšieho života. “Idem vám k otcovi pripraviť miesto…” Nie teraz. Ešte nie. Každý z nás má na tomto svete svoje poslanie. Každý má svoje úlohy. Nikto z nás tu nie je navyše. On chce aby sme žili a rozsievali dobro. Nevyhubí ani zlo. “Nechajte rásť aj pšenicu aj kúkoľ. Aby ste pri vytrhávaní kúkoľa nezničili aj pšenicu. Potom prídu ženci, pšenicu uskladnia do sýpok a kúkoľ zhorí v neuhasiteľnom ohni.”

Svätý Pavol to vystihol presne – “Márna by bola naša snaha, naše namáhania, keby Kristus nevstal”. On vstal a ubezpečil nás, že nám šiel pripraviť miesto. Zradíme alebo zaprieme? To až tak neprekáža. On len od nás chce, aby sme si vybrali Petrove slzy a cestu ľútosti a nie Judášov povraz a zúfalstvo. A to miesto, ktoré pre nás má, získame.

Nekonečná Láska nám dala nádej. Stačí len snažiť sa mať vieru aspoň blížiacu sa k veľkosti horčičného zrnka. Všetkým, ktorí sa dostali k tomuto článku, prajem požehnané veľkonočné sviatky. Majú svoj hlboký zmysel…