Slovo
Odpusť… (foto: milka)
Kedysi malo väčšiu váhu. Dokonca sa stávalo, že nebolo treba žiadnej zmluvy, stačilo len “slovo chlapa”. To bolo viac ako zmluva. To slovo bolo ako skala. Spoločne so slovom šla automaticky do hry česť a charakter toho, čo slovo dal.
Dnes sa po slove šliape. Možno len ja mám ten dojem, ale myslím, že sú slová tak lacné, ako ešte nikdy neboli. Politické špičky neváhajú povedať národu to a zajtra úplný opak. Nemajú zábrany klamať a zneužívajú našu (slabnúcu) dôveru v slovo. Ale nemusíme ísť pre príklady až tak ďaleko. Manžel dá slovo pred oltárom a potom sa na svoju rodinu, manželku vykašle… Slovo je devalvované a treba haldy papierov na zmluvy, v ktorých aj tak právnici násilne skrútia a žmýkajú slovo tak, aby sa to páčilo strane, ktorú obhajujú.
Chudák slovo…
Modlili ste sa už niekedy “Otčenáš”? Mám strach. Často sa pristihnem, že moje slovo je ľahkovážne. Raz skonám. Pozriem mu do tváre a on sa ma opýta jednu jedinú vec: “Mám skutočne spraviť to, o čo si ma žiadal?” A mne nezostane nič iné, iba chytro nehodne sklopiť zrak, vyroniť slzu a veriť v jeho nekonečné milosrdenstvo. Budem čakať na ortieľ a pritom presne vedieť, na čo narážal pri svojej otázke. Ja som predsa v každom otčenáši chcel, aby mi odpustil rovnako, ako ja odpúšťam svojim vinníkom. Uff, aké to bolo ťažké čo i len pozrieť na toho, kto mi ublížil. Aké bolo ťažké s ním komunikovať, aké bolo komplikované presvedčiť samého seba, že odpustiť je jediná cesta.
Nasledujúci týždeň si to pripomenieme, ale robíme to stále. Výsmech, biče, facky, pľuvance, trne, klince. Ľahotajnosť, povýšenectvo, pýcha. Týmto všetkým dláždime cestu Kristovi znova a znova na kríž. Nastaví tvár, odhalí chrbát, skloní hlavu pred korunou, vezme drevo, položí ruku pod klinec a napokon zvolá “Bože odpusť im!” Nepriateľom, krvilačným šelmám a predsa ľuďom. Aj mne. Dal nám príklad lásky…
“Bože môj, odpusť mi moje viny, ako aj ja odpúšťam svojim vinníkom… a zároveň mi daj silu, aby som toto slovo, ktoré ti dennodenne posielam, nezahodil do prachu, ale dokázal naplniť. Aspoň sa priblížiť tomu, čo dokázal tvoj Syn. Odpustiť. Chcem, ale… Bože, prosím, vymaž z mojich viet to nekonečné ALE. Daj mi silu prestať sa vyhovárať a začať konečne odpúšťať. Chcem sa ti napokon pokorne pozrieť do očí a mať nádej, že sa na mňa predsa len usmeješ a oceníš aspoň tú snahu. Odpusť mi, že ťažko, preťažko odpúšťam, Bože.”