Marek Šefčík

Od začiatku, keď sa narodili, vedeli sme, že budú úplne odlišní. Neboli jednovaječní, nepodobali sa na seba. Oliver mal o pol kilogramu viac ako Marek… Už keď boli v perinkách reagovali na to isté rôzne. Pamätám si, ako som ich vozil v kočiari a musel som to stále vymyslieť tak, aby Oliverovi slnečné lúče priamo neolizovali tvár, lebo bol z toho nervózny. Markovi to napríklad neprekážalo. Natočil hlavu bokom a spal. Ešteže sme mali kočiar pre dvojčatá, kde sa dali vymyslieť rôzne kombinácie polôh sedačiek.

Keď ešte boli malí a bývali sme v byte v Bijacovciach, prišiel k nám na návštevu môj prvý riaditeľ Janko Goč. Vzal ich do náručia a nahlas zauvažoval, “Marek bude umelec a Oliver prírodovedec”.

Čas plynul a my sme sa viac a viac utvrdzovali v tom, že naši synovia majú spoločnú jedinú vec – dátum narodenia. V ostatnom čase je to s nimi akési ťažké. Nebudem to tu rozpisovať, ale keď stručne uvediem, že majú 16 rokov, každý vie o čom je reč. Sú to naši synovia a máme ich neskutočne radi. Záleží nám na nich, na ich budúcnosti. Nejakú výbavu sme im výchovou dali a teraz už pomaly začínajú sami formovať víziu svojej vlastnej budúcnosti. Povyvádzajú všeličo a my s Milkou sa snažíme rozumieť, usmerniť, zvýšiť hlas. No, ľahké to nie je. Ale potom spravia niečo, čím to v mojich očiach prekryjú a ja im znova a znova fandím…

Marka sme pred 10 rokmi prihlásili do ZUŠ-ky. Dedo hrá na akordeón, tak aj on si vybral akordeón. Spočiatku to bolo celkom dobré, ale väčšinou sa prejavovala konská dávka lenivosti a zvíťazili všelijaké odlákavadla a bolo po cvičení. Mysleli sme, že s tým skončí, ale potom mi dal prísľub, že ZUŠku dokončí. Jeho učiteľka mi, ešte pred rokmi vravela, že možno za ostatných 20 rokov nemala tak výrazný talent na akordeón. Markov problém však bol, že nemal takú vytrvalosť, aby veci docvičil do špičkovej kvality. Mám však radosť, že spravil skúšky a po 10 rokoch sa stal absolventom. “On to v tých prstoch má. Rozumie tomu, tú hudbu cíti,” povedala nám pred pár dňami pani učiteľka Janková, keď sme ju s Milkou stretli v meste. Poďakovali sme jej za jej trpezlivosť a úsilie. Marek jej však odniesol okrem kvetiny ešte špeciálny darček. Má ešte iný talent. Vymýšľa si špeciálne písmo, kreslí to na tričká, dokáže nakresliť nejaké karikatúry… Tak svojej učiteľke nakreslil karikatúru, obrázok, na ktorom boli traja – on, ona a akordeón…

Lenže, o tri minúty starší, Oliver takmer v rovnakom čase zaznamenal úspech tiež. Oliver nikdy neinklinoval k hudobným nástrojom, či ku kresleniu. V ňom bolo vždy množstvo energie, dravosti. Má rád futbal, zájdeme občas na cestných bicykloch nejaký výjazd (to Markovi nevonia vôbec). Olivera tiež viac bavia šachy, ale našiel sa aj v kráľovnej športov – v atletike. Na základnej škole im tam kde nič tu nič, bez tréningu skočil vysoko, tak sa na to zamerali a s pomocou kamaráta a trénera v jednej osobe Adama Votrubu, už dosiahol nejeden úspech. Adam o ňom hovorí, že akoby mal pružiny v nohách. Na čom vraj treba popracovať je technika. Zatiaľ má Oliver skočený osobný rekord 179 cm. Ak sa tomu bude naďalej poctivo venovať, tak pôjde určite vyššie… Uplynulú nedeľu sme sa boli naňho pozrieť a povzbudiť ho. V Trnave boli Majstrovstvá Slovenska v atletike do 23 rokov. Bolo priveľmi horúco a navyše fúkal silný vietor, čo výškarom veľmi nevyhovuje. Oliver si výkonom 175 cm vyskákal bronzovú medailu z Majstrovstiev Slovenska a urobil tak sebe i nám veľkú radosť. Už bol síce majstrom západoslovenského kraja na školských majstrovstvách, ale táto medaila sa radí ešte vyššie.

No a aby sa naša najmladšia nenazlostila, keď to niekedy bude čítať, že ju som nespomenul, tak dodám, že na Lianku môžme byť tiež pyšní. Ukončila 4. ročník so samými jednotkami, chodí na tanečný, občas si zahrá aj šachy a pokúša sa aj brnkať do strún gitary. Dokonca vystúpila už aj na spoločnom koncerte žiakov ZUŠ… Moja zlatá 🙂

Nechcem, aby tento článok vyznel priveľmi ružovuuučko. Jasné, že sú s deťmi aj problémy. Ale o tom je život. Sme však vďační Bohu za to, že ich máme a všetci, ktorí ste rodičmi mi iste dáte za pravdu – Naše vlastné úspechy sú nič v porovnaní s tým, ako sa dokážeme tešiť z úspechov našich detí. La vita e bella!