Marek Šefčík

V minulom týždni som zaregistroval dve, zdanlivo nesúvisiace, zaujímavé veci. Prvá súvisí s “s mojou kolegyňou” blogérkou a druhá s mojim koníčkom cestnou cyklistikou. Obidve veci, o ktorých chcem pár slov napísať, ma dosť vyrušili a preháňajú sa pomedzi ďalšie moje myšlienky, ako znepokojujúci chladný a nepríjemný vietor…

My blogeri píšeme články z rôznych dôvodov. Nechcem teraz rozoberať tie svoje dôvody, no veľa blogerov využíva virtuálny priestor na internete predovšetkým preto, aby sa zviditeľnili. Niekomu sa vytratia témy, o ktorých by písal a potom hľadá nejaké senzácie, ktorými by zaujal. Istá blogerka z Ameriky to dohnala tak ďaleko, že obetovala svojho vlastného päťročného syna len preto, aby na seba upozornila. Aplikovala mu do tela kde-čo, vymýšľala si hocičo, aby lekárom sťažovala situáciu. Dieťaťu bolo zle, no zmätení lekári nevedeli z čoho. Blogerka trýznila svoje vlastné dieťa a písala o neidentifikovateľných chorobách a trápení vlastného dieťaťa i seba. Namotala množstvo ľudí, v ktorých prirodzene prebúdzala súcit s dieťaťom… Celá hra ju začala tak baviť, že neváhala nevinnému dieťaťu ešte prihoršiť. Až tak, že ho zabila. Soľou. Tam, kde je nadmerné množstvo soli, všetko hynie. A vedia to aj na potratových klinikách. Jednou možnosťou, ako zabiť dieťa v tele matky, je “presoliť” prostredie, v ktorom sa vyvíja. A nastáva hnusná, trýznivá smrť. Podobne, aplikácia vysoko koncentrovaného soľného roztoku v krvi 5 ročného dieťaťa, nedala obeti žiadnu šancu… Áno, keď sa všetko prezvedelo a odhalilo, sudca povedal, že nie je pochýb o psychickom narušení dotyčnej matky.

V nedeľu som sa vysadil k telke a tešil som sa na zážitok. Moja obľúbená cestná cyklistika mala sviatok. Najprestížnejšie jednodňové cyklistické preteky. Klasika Paríž – Roubaix dlhá 253 km, kde sa ide po kockách, alebo ak chcete mačacích hlavách, 27 úsekov v celkovej dĺžke až 53 km, je nazývaná aj peklom severu. Štartoval aj náš Peter Sagan a znova to boli ťažké a pekné preteky. Ale jedna “drobnosť” mi prekážala a prekáža doteraz… Keď organizátori pripravujú tak dlhé preteky cez krajinu, nie je mysliteľné, aby sa nejaká chybička nevyskytla. Alebo ináč – nemožno presne odhadnúť, v ktorom úseku, ako rýchlo pôjdu cyklisti, kde sa bude nachádzať pelotón, kde bude prípadný únik. Prechádza sa aj cez železničné priecestia. No a nie je možné, alebo je to komplikované, odstaviť kvôli preteku aj železničnú dopravu. Prešli koľajnicami cyklisti z úniku. O pár minút sa prihnalo k priecestiu aj hlavné pole pretekárov. Rampy padali dolu, svetelná signalizácia avizovala, že sa blíži vlak. Cyklisti na to nedbali a snažili sa prejsť. V plnej rýchlosti sa to niekoľkým podarilo. Jeden dostal od padajúcej rampy facku po prilbe. Prešiel. Ďalší prekľučkovali pomedzi padajúce, či padnuté rampy. A niektorí zastavili. Sledovali, ako sa z jednej strany vyrútil mohutný kolos, ktorému neradno liezť do cesty. Vlak prešiel, rampy putovali znova nahor a cyklisti nasadli na svoje “stroje” a šľapali ďalej. Tento incident neovplyvnil preteky, lebo sa to udialo, keď ešte bolo do cieľa vyše 80 km. Bojovalo sa síce počas celej trate, ale pravá bitka sa odohrala potom v závere… Podľa pravidiel cyklistickej federácie, sú padajúce rampy a svetelná signalizácia znamením, ktoré treba rešpektovať rovnako, ako v bežnej premávke. A rozhodcovia mohli a, podľa mňa, mali diskvalifikovať všetkých cyklistov, ktorí svetlá a rampy ignorovali. Nespravili to. Pompézne vyhlásili výsledky a tvárili sa, že je všetko v poriadku. Nebolo a nie je.

Je poľutovaniahodné, čo spravila spomínaná blogerka. Tá matka povýšila svoju vlastnú “popularitu” nad život svojho dieťaťa. A nie len ona. Koľko je takých otcov, mám, lekárov, ktorí povýšia hocijaké “malichernosti” nad životy nenarodených detí a, trebárs aj rovnako soľou, zabíjajú? Podobne organizátori pretekov Paríž – Roubaix povýšili športovú slávu nad ochranu života a zdravia cyklistov. Povýšili všetko možné, nad samotný život. Udial sa precedens, ktorý môže viesť v budúcnosti k tomu, že vyhasnú, v snahe byť najlepší, ľudské životy.

Nie soľ, ani vlak, ale naše rozhodnutia, ktoré povyšujú vlastnú slávu, športovú slávu, či hocičo ďalšie, nad samotný život, sú nebezpečné a znepokojili pokojný vánok mojich myšlienok…