(zdroj: creationrevolution.com)
Minule mi Milka čítala nejaký príbeh z internetu. Neviem, či je pravdivý, alebo nie, ale to vôbec nie je podstatné. Odhaľuje totiž absurdnosť správania sa človeka v istých situáciách. V tom príbehu prišla mamička k lekárovi a žiadala ho o pomoc. Na rukách držala svoje dieťa. Maličkého človiečika. “Pán doktor, ja som znova tehotná, … je toho na mňa veľa, spravte s tým niečo!” Všetci vieme, o čom uvažovala. Aj doktor to vedel…
Čítaj ďalej…
Holíčsky zámok (flog.pravda.sk)
Milka bola na prechádzke. Nemáme ani prasatá ani sliepky. Tie prvé dve vety si veľmi do súvisu nedávajte. Nechcel som nikoho k nikomu prirovnávať. To je len taký úvod, ktorý sa vypointuje neskôr…
Čítaj ďalej…
(zdroj: facebook.com)
V noci som to sledoval. Celý priebeh, diskusie, naťahovačky. Už skôr bolo jasné, že ani SDKÚ ani SaS nepopustia zo svojich pozícií. Nechcem analyzovať pohnútky SaS ani správnosť, či nesprávnosť ich konania. Ani k tomu, že padla vláda, sa až tak veľmi rozkecávať nebudem. Poviem len, že mi je to ľúto. Ale zaujalo a znepokojilo ma skôr niečo iné…
Čítaj ďalej…
(zdroj: bbdieceza.sk)
Dnes ráno mi telefonoval kolega. Oznámil mi bolestnú správu. Gymnázium Jána Bosca v Šaštíne-Strážach stratilo jedného zo svojich maturantov. Zrazilo ho auto.
Čítaj ďalej…
Jedna z hviezd Slovenského športu... (foto: sme.sk)
Dnes bol zvláštny deň. Desiate výročie veľkej tragédie v USA. Plné správy spomienok, smútku, bolesti. A do toho ešte prevezenie pozostatkov Paľa Demitru na Slovensko a bolesť jeho blízkych z rodiny i fanúšikov…
To všetko tak citlivé sa prelínalo s čímsi, čo ostro kontrastovalo. Život. Ja som pocítil, že napriek odchodu veľkého športovca a človeka, tí, ktorí sú s nami, zdvihli našu vlajku a opäť raz rozpumpovali srdce športového fanúšika. Čítaj ďalej…
Paľo sa teší z gólu... aj my sme sa tešili. Ďakujeme. (foto: sportky.topky.sk)
Mám rád šport. Rekreačne praktizujem, pasívne pred obrazovkou sledujem. Naša malá krajina má v tejto oblasti veľkých ľudí. Medailisti z rôznych majstrovstiev, olympiád, hokejisti, futbalisti, hádzanári, kanoisti,… robia pre našu krajinu veľmi veľa. Zviditeľňujú nás v pozitívnom zmysle slova. Za ich športovou púťou je množstvo potu, trápenia, driny, cieľavedomosti, sebazaprení. To najlepšie, čo tejto krajine dávajú je príklad. Sú vzorom pre mnohé generácie mladých ľudí, priťahujú k športovaniu chlapcov i dievčatá, ktoré túžia vyrovnať sa im.
Čítaj ďalej…
Voda bola super... ide sa domov.
Dnes sa to konečne stalo skutočnosťou. Na tento deň sme čakali dlho. Niekto by mohol protestovať a vyjadriť presvedčenie, že pravý opak je pravdou, že sme sa dočkali nečakane rýchlo. Sú dni, ktoré sú všedné a jediné, čo si z nich pamätáme je to, že boli. Ale sú takzvané pamätné dni, ktoré si zapamätáte veľmi jednoducho, pretože sa nad nimi týči maják dôležitosti. A stále, keď hodíte pohľad do minulosti, zazriete to blikajúce svetlo.
Čítaj ďalej…
A potom sme vystihli v jednu sobotu super počasie na turistiku. Keď si dobre pamätám, tak minulé leto nás turisti babka Janka s dedkom Jankom vzali na Branisko k “Diablovej džure”. Boli sme tam, kde sa do kopca riečka vlieva a stráca sa v tej “džure” a potom sme prešli na opačnú stranu hory, kde je ďalšia diera, z ktorej sa voda vo forme vodopádu, dostáva do údolia. Tento rok sme sa od “diablov” dostali do “raja”. Dobrý posun. Povedala by som, že smerom k lepšiemu :). Takže čakal na nás Slovenský raj so svojimi krásami. Bolo jasné, že v ten jeden deň nestihneme toho veľa, no stihli sme dosť na to, aby sa dalo hovoriť o peknom zážitku. Vláčikom sme sa odviezli do Smižian, odkiaľ sme peši pokračovali k nášmu cieľu. Oco s dedom vybrali Tomašovský výhľad. Mali sme vystúpiť hore, pokochať sa nádhernou scenériou a potom sa popod Tomašovský výhľad, popri rieke Hornád dostať späť na vlak do Smižian. Výpravu viedol dedko s babkou a členmi výpravy boli okrem mňa ešte Oliver, Marek, Timka, Alex, ich mamka teta Aďa, Nina, mamka a ocko. Mali sme aj dosť cukríkov, ktorými som zamestnávala svoj jazýček. Aj zopár malín a lesných jahôd sme našli…
Žalúdky sú žalúdky...
Čítaj ďalej…
Len čo sa začali letné prázdniny, začala sa aj naša rodinná dovolenka. Najskôr mama balila, balila a balila, čo prezrádzalo jediné – že necestujeme len na pár dní. Tešila som sa na vláčik, dedkov, babky. Aj Oliver sa tešil, aj Marek, aj ocko a asi aj mamka. Ale tá mala plnú hlavu balenia, balenia, balenia. Veď na pláne boli rôzne návštevy, turistika, kúpanie, ale aj parádenie sa. Ja a mamka sme dievčatá a musíme byť predsa ako princezničky z rozprávky. Ešte som večer chvíľku pózovala fotoobjektívu mojej mamičky…
Čítaj ďalej…
Lianka so svojou praprababičkou (foto: Milka)
Hovorí sa, že starí ľudia sú rovnakí ako deti. Dá sa s tým súhlasiť. Detské vrtochy, ale možno aj problémy s chodením, či, ako sa hovorí ťažkosti s udržaním myšlienky a moču, sa nám, v starobe vrátia. Jeden zabúda, iný je podráždený, ďalší často plače, alebo si rád a dlho pospí aj počas dňa. Takí budeme a nedá sa tomu vyhnúť. Ale nie o tom som chcel… Keď sa dieťa učí chodiť, rozprávať, rozlišovať tie “vyškerené” ksichty okolo seba, má radosť z každej drobnosti, ktorú dostane. Nepýta sa, koľko eur ste za to vysolili a vlastne ani netuší, že má meniny, alebo prvé narodeniny…
Čítaj ďalej…