Marek Šefčík

Nepôjdem do ďalekej minulosti, keď sme ešte boli Rakúsko-Uhorskom. Už len z toho, čo si za svoj krátky život pamätám, sa dá mnohé vyvodiť.

Slovač bola v područí komunistu. Ako povedal, tak muselo byť. Keď sa rozhodol, že nikto bez zvláštneho povolenia neopustí krajinu, bol schopný obohnať ju ostnatým drôtom a strieľať do tých, ktorí skúšali hranice prekročiť. Keď sa mu nepáčili rehoľníci, väznil ich, mučil, vyháňal z kláštorov… A robil ešte mnoho mnoho zla. Jeho moc časom oslabla. Trvalo to dlho, ale prišiel na psa mráz a Slovač sa z pod jeho pästí vymanila. Chvíľku, chvíľočku sa zdalo, že je dobre. Až kým neukázal svoju mocnú ruku “Výrobca mečov”. Takmer polovici národa naordinoval slepotu a robil si čo chcel. Prešla vražda, prešiel únos, prešlo mu všetko. A keď sa už už schyľovalo k tomu, že by niečo prejsť nemuselo, svojou mocnou rukou amnestoval. Ale aj na toho psa prišiel časom mráz. Teda nie. To vtedy bolo leto. V 98-mom naňho udreli modrí cyklisti. A veľký samec, ktorý veril vo vlastnú neporaziteľnosť, padol. Potom prišli reformátori, ktorí nechali vojsť do krajiny závan demokracie. Čuduj sa svete, dalo sa hovoriť o inej politickej kultúre, o ekonomickom raste o prebúdzaní sa spravodlivosti… Čítaj ďalej…

Dnes sa v mnohých mestách na našom Slovensku konajú protestné akcie. Zdvíha sa “hlas ulice” proti politikom, ktorí si po kúskoch rozoberajú našu krajinu. Im a gigafirmám patríme ako poddaní. A nepáči sa nám to. Predovšetkým sa prebúdza mládež a formuluje požiadavky, chce aby odstupili, aby sa všetko riadne prešetrilo, aby, aby, aby. Je toho viac. Že Dzurinda? Fico? Mikloš? Neviem, kto všetko a ako hlboko je namočený v tej opičej kauze. Jedno si však trúfam povedať na plnú hubu – tých goríl a goriliek tu behá po krajine obrovské množstvo. Ja som dnes zopár takých stretol… Čítaj ďalej…

“Pane Bože, odpusť mi… už idem… už som tam…” – Tvárou v tvár smrti mi dal Boh tú milosť, aby táto moja posledná myšlienka letela k nemu. Potom už som počul len obrovský rachot a… ticho. Na pár sekúnd zavládlo ticho. Keď som sa prebral, nemohol som sa nadýchnuť. Stlačený hrudník, vyrazený dych. Všade krv, vystrelené airbagy… Roztrieštené čelné sklo, hluk alarmu toho druhého auta. Vlastne tanku. Hummer je tank na kolesách. A my sme to, vďaka Bohu, prežili. Viezli sme sa dvaja v Octávii. Ja na mieste spolujazdca a šofér. 54-ročný pán. Bol utorok 24.1.2012 asi 12:45. Chceli sme sa odviesť na východ. On do Košíc na pracovnú poradu a ja k môjmu svokrovi pre moje opravené auto. Došli sme ani nie do Nového Mesta nad Váhom. Zaregistrovali sme, ako sa na nás z vedľajšej cesty z pravej strany vyrútilo terénne, veľké vozidlo. Nebrzdilo. Vôbec. Napálilo to do nás v plnej rýchlosti. Verili sme, že pribrzdí a my ho obídeme vľavo. Ale stalo sa niečo iné. Stretli sme sa zoči voči… Neskutočný rachot… a chvíľu ticho… Čítaj ďalej…

Narodíte sa trebárs ako černoch, alebo Róm a máte o “zábavu” postarané. Ste síce človek, ale pre niekoho nie ste. Hitlerikovia tu stále pobehujú medzi nami. S radikálnymi a nebezpečnými názormi. Šport, zvlášť taký, akým je futbal, je fenoménom, ktorý priťahuje mladých ľudí. Áno, na tej najvyššej úrovni ide o megabiznis, ale aj tak je to príťažlivé divadlo kreativity, výkonov na hranici ľudských možností, emócií. No tiež férovosti, uznania kvalít súpera, podaní rúk. Príklad hodný nasledovania. Neľútostný súboj a po ňom kamarátske podanie rúk a úsmev. Čítaj ďalej…

Teraz, možno viac ako inokedy, pozeráme telku. Nie je problém vo večerných hodinách naraziť na šťavnatý krvák. Najčastejšie americký. Napríklad taká Markíza to furt v predstihu reklamuje, že – Akčný piatok na Markíze! Pozriete si občas nejaký akčňák? Niekedy som to tiež pozerával… Aký máte pri takých filmoch pocit? Vložíme sa do roly tých dobrých, vlastne sme ich fanklub. Trpia. Najskôr je hlavný hrdina v úzkych. Má problémy, mučia ho, či mu siahnu na rodinu. Berú mu to najdrahšie čo má. Je to čas masírovania nášho mozgu, v ktorom sa rozochvievajú strunky s menom nenávisť. Vibrujú, vibrujú, stále silnejšie a silnejšie. Potom prichádza zlom. Náš favorit je akoby zázrakom vytrhnutý z pazúrov zla a začína druhá fáza. Dôsledkom prudko chvejúcich sa struniek nenávisti, prebudí sa struna pomsta. Tá je potom neudržateľná… Za nášho jasotu prichádza zadosťučinenie, keď hlavný hrdina, s mocou nevídanou, likviduje nielen svojho, ale už aj nášho nepriateľa. Efektne, bombasticky, štýlovo, s úrokmi. My tlieskame a pri záverečných titulkoch cítime spokojnosť s tým, že, aspoň vo filme, spravodlivosť zvíťazila…

Čítaj ďalej…

Keď sme ako deti ráno rozlepili oči, v dverách detskej izby sme zbadali nášho otca, ktorý nám rok čo rok 24.12. vinšoval a naučil to aj nás:

“A ja vam vinšujem na tu svatú viliju,

žeby vam Pán Boh dal druhej dočekac,

s menšima hrichami, s večšu radoscu, s Božu miloscu,

hojnejšich, spokojnejšich a zdravšich rokoch še dožic jak sme prežili,

a po časnym živoce slávu nebesku, korunu anjelsku obšahnuc mohli.”

A my sme odpovedali: Daj to Pane Bože. Potom sme sa pobrali k najbližším príbuzným a vinšovali aj im.

Tento vinš neposielam len príbuzným na východ, ale všetkým svojim čitateľom vinšujem, v zmysle hesla “Tradície otcov zachovaj nám Pane”, rovnako.

O hodinku sú tu Vianoce. Teda vigília, deň pred narodením Ježiša Krista. Mnohí z nás nakupujú, zdobia, upratujú. Chcú, aby bolo všetko pripravené. Podľa tradícií, podľa nášho gusta, tak, aby sa rodinka cítila čo najlepšie. Aj počasie naznačilo, že by mohlo byť v najbližších dňoch bielo. Na sane to asi ešte nebude, ale na doladenie atmosféry by to stačiť malo. Dnes boli u nás detičky troška dlhšie hore. Zdobili sme stromček. Náš malý špuntík cupkal okolo mňa. Čítaj ďalej…

Hrmenie utíchlo, blesky sa tiež umúdrili, aj lejak prešiel. Kde tu ešte spadne nejaká kvapka… Zdalo by sa, že vzduch by mal byť čistejší, dýchať by sa malo ľahšie. Opak je však pravdou.

Slovenskí lekári a ich odbory vyhrotili situáciu do maxima. Keď vláda povoľovala a postupne plnila ich požiadavky (lebo sa chcela dohodnúť a prijať rozumné kompromisné riešenia), zostala pritlačená k múru aj pri tej poslednej – pri navýšení platov. Hlaveň pištole pritom mierila priamo na bezbranného pacienta. V tejto situácii sme, okrem iného, zistili, že máme prezidenta. Ten sa pokúšal niečo riešiť vyhlásením núdzového stavu a chcel tak donútiť lekárov pracovať. Fandil som v tej situácii, na kyslíkový dlh dosluhujúcej, padlej vláde, aby necúvla. Uvedomoval som si, čo sa deje v nemocniciach, vedel som, že pacient trpí. Napriek tomu som dúfal, že, po odhalení podstaty štrajku lekárov, keď bolo jasné, že im ide o ich vlastné peňaženky, vláda necúvne. Čítaj ďalej…

Dnes má každý možnosť študovať. Stredné, či vysoké školy sa bijú o počty žiakov pretože sú financované štátom na hlavu. Je pritom jedno o akú hlavu ide. Strapatú, šikovnú, kučeravú, nie až takú šikovnú… Hlava ako hlava. To, že to až tak dobré nie je, tu ale teraz rozoberať nechcem. Kolegovia z učňovských škôl tvrdia, že ak na gymnáziách poklesla úroveň, tak u nich je to úplná katastrofa. Učiteľ sa stáva postupne prvkom, ktorý zabezpečuje viac poriadok v triede ako akýsi bachar v base, a ak sa mu to podarí, tak až potom sa snaží vychovávať a vzdelávať. Ale ani to nechcem teraz do hĺbky rozobrať. Minule som sa bavil s rozumnými dospelými ľuďmi, ktorí majú čo povedať k výchove a k vzdelávaniu, k formovaniu mládeže a zhodli sme sa na tom, že množstvo detí majú problém rodičia zvládať aj vďaka tomu, že deti všetko na čo pomyslia môžu mať a majú, že rodičia si idú za svojou kariérou (niekedy riešia existenčné problémy rodiny, čo je iný prípad), s deťmi sa takmer nerozprávajú a podobne. Čítaj ďalej…

Zajtra nejdeme do školy lebo je sviatok. A aký? Nevieme. Deň boja za slobodu a demokraciu.

Včera som sa takto zhováral so svojimi synmi. Sú tretiaci a, pochopiteľne, také veci im nič nehovoria. Nevedia aký je sviatok, nemajú vôbec predstavu o čo kráča. Ja som bol žiakom základnej školy, mali sme čiernobiely televízor a sledoval som spoločne s otcom čo sa vtedy v novembri v 89-tom dialo v našej krajine. Tiež som veľmi nerozumel a otec sa mi snažil čo to objasniť… Čítaj ďalej…