Marek Šefčík

“Ahoooooj… a vystískaj ma, ocko. A do chladničky sa ne-po-ze-raj! Tam je prekvapenieee! Mamka mi upiekla tortu! A ja už chcem ochutnať. Ale nepozeraj sa ocko do tej chladničky…” Minimálne s kadenciou ľahkého guľometu si vychŕlila na mňa paľbu slov. Vrátil som sa zo šachového zápasu a ty si ma stojaceho vo dverách nepustila k slovu. Ani som sa nestihol zvítať s tvojou mamkou a už si mi visela na krku ty. Si občas pyšná, taká neprístupná kočka. Keď pre teba niekedy prídem do škôlky, občas si postavíš hlavu a ani za ten svet ťa nemôžem prinútiť, aby si sa pani učiteľke pozdravila. Visíš mi na krku a tvrdohlavo sa odmietaš podriadiť mojim “príkazom”… Čítaj ďalej…

Kúpil som si nové auto. Na lízing. V hotovosti som na to nemal. Mesiac čo mesiac splácam tučnú sumu, ktorú môj rodinný rozpočet nevie utiahnuť. Mám ale, ako dlhoročný klient, od banky možnosť ísť na účte k červeným číslam. Dá sa ísť do mínusu. Keď mi nabehne výplata na účet, tak sa ledva vyšplhám cez nulu, ale po zaplatení energií, telefónov, … sa dostávam nazad k červenej. A na začiatku mesiaca ešte mi banka vyrúbi poplatok za to, že som si od nich požičal. Čítaj ďalej…

Už minule som tak sedel nad klávesnicou počítača a premýšľal som o tom, ako zaujať postoj k štrajku. Po chvíľke som to zabalil. Vŕtalo mi to neraz hlavou, že sa čas od času vyjadrujem k rôznym témam, ktoré sa dotýkajú tejto spoločnosti a teraz mám problém napísať pár slov k téme, ktorá sa týka priamo mňa. Je posledný termín pred tým, ako to celé vypukne a ja som sa odhodlal, že čosi “naťukám”.

Čítaj ďalej…

Ak pripadne 17. november na niektorý z pracovných dní, tak si každý všimne, že sa niečo “oslavuje”, že si niečo pripomíname, že je Deň boja za slobodu a demokraciu. Teraz? Teraz je sobota. Venujeme sa možno upratovaniu, azda niektorí športujú a určite sa vo večerných správach objaví zmienka o tom, že pred vyše dvadsiatimi rokmi tu vládla jedna strana, ktorej prekážali verejné prejavy kresťanstva, ktorej predstavitelia nás držali v pazúroch ostnatého drôtu, napusteného elektrickým prúdom a občas aj svištiacimi olovenými guľkami a brechotom vlčiakov. Áno, je reč presne o tých, ktorí bez váhania dokázali vykonštruovať politické procesy a rozsudky nad nevinnými ľuďmi, ktorých posielali do chládku na mnoho rokov, na doživotie a neraz sa s nimi vysporiadali rýchlejšie, ako by ktokoľvek čakal. Zniesli zo sveta za nič! Čítaj ďalej…

Fúka. Tomu sa nehovorí vetrík. Prichádza od severu. Žiadny teplý vetrík. Je to jeho surovejší brat. Že sfúkol plamienok? To je nič. Nevkusný, ľahký, plastový veniec prevrátil a preniesol k tretiemu susedovi. Aj kahance poprevracal. Plastové s ľahkosťou, sklenené s menšou námahou. A pozval si na pomoc aj kamaráta. Zo šedej plachty na nás prská, pľuje. Čítaj ďalej…

Cez prázdniny, ale aj teraz, keď už začala škola, sme občas zašli k nim. Na začiatku leta ona vysedela poctivo 8 vajec, z ktorých sa na svet dostalo 8 veľmi pekných maličkých šedých potomkov. Minulý rok to boli 3 šedé guľôčky, predtým 6 a teraz asi utvorili rekord osmorčatami. Hovorím o páriku nádherných bielych labutí, ktoré na rybníku a vo vodou napustených zámockých valoch plných rýb, majú ideálne podmienky na život. Prídu až úplne blízko k ľuďom, neboja sa. Zvykli si, že dostávajú kúsky staršieho chleba, či rožkov. Bitka o každé sústo s rybami, ktoré sa snažia si to uchmatnúť nenápadne spopod hladiny, tiež s kačicami, ktoré v tej chvíli ľutujú, že nie sú o čosi väčšie, aby bol súboj s dlhokrkými labuťami aspoň o trošička vyrovnanejší, je veľmi pôsobivý a zaujímavý. Najmä deti sa tešia, keď môžu dokrmovať také pekné stvorenia. Čítaj ďalej…

Keď sa v auguste 2009 ženil môj brat, na tej svadbe som zažil niečo, na čo budem spomínať ešte veľmi, veľmi dlho. Moja, vtedy 94 ročná, prababka tam sedela a debatovala s okolosediacimi. Prišiel som za ňou a požiadal ju o tanec. “Ach Marek!? Ta co ši šaľeny? Dze ja už vladam?” “Ľem poce!” Asi tak nejak prebiehala komunikácia medzi tanečníkmi pred tancom. Nabrala silu, nechala palicu bokom a predsa sa postavila a vykročila spoza stolov ku mne. Potešil som sa. Tancovali sme len dve, tri minuty, ale videl som na nej, že je šťastná, a že aj keď s problémami, aj tak si to užila. A priznávam, že aj ja. Zatancovať si takto sólo s najstaršou účastníčkou svadby, s mojou prababkou, bola pre mňa česť. Čítaj ďalej…

“Za co, Pane Bože, za co, trestáš tento prostý lid?” pýta sa Tomáš Klus v jednej zo svojich piesni. V tej istej skladbe ešte vysvetľuje čo má na mysli, keď dodá – “… zas štyri roky v prdeli…”. No nie Pán Boh, ale ten jednoduchý, prostý ľud sa vytrestal sám. Vlastnou voľbou. A nie na štyri roky, ale na omnoho dlhšie obdobie… Čítaj ďalej…

Keď som pred mesiacom písal ostatný článok, vedel som, že sa chcem týchto aktivít na istý čas vzdať. Nie preto, že by nebola slina, práve naopak – skutočne bolo o čom. Ale chcel som sa chvíľu odmlčať. Ako učiteľ mám prázdniny (dovolenku). Keďže manželka pracuje a nevymýšľali sme žiadne prázdninové tábory pre deti, som s nimi a snažím sa im venovať. Druhý a tretí júlový týždeň sme prežili pri rodine, ktorú máme na východe Slovenska. Odvtedy sme doma. Varím a vymýšľam program pre deti. Cyklovýlety máme veľmi radi, občas si ideme s priateľmi zahrať futbal, ale najväčší úspech majú u detí samozrejme návštevy kúpalísk… Troška sa vo mne prebúdzajú výčitky svedomia, že sa nie a nie dostať k písaniu záverečnej práce, ktorú po absolvovaní vzdelávania už treba konečne napísať. No tieto výčitky hneď uhasí myšlienka, že počas školského roka som nemal a ani nebudem mať na deti toľko času, koľko by som chcel. Čítaj ďalej…

Netreba dlho surfovať po nete a človek narazí na články o kauze, ktorá sa spája s odvolaním Trnavského arcibiskupa Róberta Bezáka. Nevidím do spomínanej kauzy podobne, ako zrejme všetci (takmer všetci) veriaci ľudia na Slovensku. Takže ani ja nevnesiem nového svetla do prípadu. Ale môj článoček nemá v žiadnom prípade takúto ambíciu. Chcem iba krátko ponúknuť môj pohľad na vec… Čítaj ďalej…