Marek Šefčík

Včera som si pozrel zápas, ktorý mal výsačku “existenčný kvalifikačný zápas o postup na Majstrovstvá sveta do Brazílie”. Žiadne skúšanie nových hráčov, ani priateľská konfrontácia, ktorá môže skončiť hocijako. Hrali sme s reprezentáciou Lichtenštajnska, kde hrajú za repre hráči, ktorí sa futbalom neživia. Ide prevažne o amatérov, ktorí popri svojmu zamestnaniu ešte aj občas reprezentujú svoju malú krajinku. Mali sme tam vyhrať. Hovorilo sa o povinných troch bodoch, ale osobne som mal pred zápasom zlú predtuchu. Čítaj ďalej…

Dnes i včera to bolo cítiť počas obedňajšej prestávky. V jedálni komornejšia atmosféra, známe firmy, ktoré prichádzali na obedy vyhladované a stavali sa, podľa možnosti, dopredu, chýbali… V minulom týždni sa po chodbách školy potulovalo zopár netradičných ksichtov. Jednou skupinkou boli učitelia z iných škôl, ktorí tvorili spoločne s domácimi obyvateľmi zborovne jednotlivé maturitné komisie a druhou skupinou boli bledoksichťáci (rozumej pobledlí štvrtáci čakajúci na svoju príležitosť prezentovať nadobudnuté vedomosti pred verejnosťou). Čítaj ďalej…

Nie je to sranda. A kto tvrdí, že je, nech si to ide vyskúšať. Hovorím o výchove a vzdelávaní mladých. Žil síce v inej dobe, ale nedá sa povedať, že to mal jednoduché. Vychovával a vzdelával poväčšine “flákačov z ulice”, o ktorých nikto nejavil záujem, ba čo viac, spoločnosť ich odsudzovala. A spočiatku aj jeho. Ale brázda, ktorú vyoral do duší mladých chlapcov zostala brázdou hlbokou, brázdou lásky k iným. Dokázal priťahovať svojou charizmou a dobrým príkladom, bol vzdelaný, múdry, ale pritom ľudský a jednoduchý natoľko, aby sa dostal “pod kožu” svojich zverencov. Kde je už ono 19-té storočie? Kde už je teraz ten vychovávateľ? Nieto tých časov, niet ani jeho. A predsa je tu s nami aj teraz a priťahuje ako magnet, inšpiruje, dáva nádej, posúva hodnotu tejto práce, práce s mládežou, o level vyššie. Čítaj ďalej…

Sú veci, ktoré prijmete s pochopením, niektoré iba tak “prelezú” okolo vás, ďalšie možno potešia, či pobavia, ale sú aj také, ktoré človeka naštvú. Napríklad dnes bol pondelok. Taký výnimočnejší deň v tom, že sa mu vraví veľkonočný. Čítaj ďalej…

Športujete? Áno? Super. Iste poznáte ten slastný pocit víťazstva, viete popísať, ako sa vylučujú po dobrom výkone hormóny šťastia a vy sa tešíte, že ste spravili niečo pre svoje zdravie, pre uspokojenie svojich potrieb, túžby súťažiť. Chcete sa porovnávať so súperom, dokázať to, čo iní pred vami. Ale predovšetkým je tu snaha prekonávať samého seba.

Nešportujete? Mali by ste začať. Práve pre tréning vôľových vlastností, dosahovanie cieľov, ktoré privodzujú pocit šťastia ako som spomínal vyššie. Čítaj ďalej…

Po roku a pol prišli na Slovensko na návštevu. Peťa, Lucas a Gael. Kedysi bývala Peťa so svojim bratom Martinom aj s rodičmi oproti nám. Zvykli sme si na nich. Naši susedia so svojimi starosťami aj radosťami. Občas sme zašli k nim na návštevu, občas oni k nám. Pozhovárali sme sa, povzbudili navzájom. Pred časom si “susedia” postavili dom a presťahovali sa. Stretávame sa už menej často, ale povedal by som, že o to radšej. Petra cestuje po svete, pracuje na istom projekte už niekoľko rokov v Brazílii spoločne so svojim priateľom Lucasom. Majú spolu chlapčeka – Gaela. Keď sa nám narodila naša Lianka, stala sa tiež aj radosťou ich rodiny. Tešili sa s nami. O rok neskôr sa radosť znásobila. Prišiel na svet Gael, a to bolo to pravé. Urobil nielen svojich rodičov, ale aj babku s dedkom šťastnými. Mladí bývajú v Brazílii a teraz sú tu na návšteve. Pozvali nás k nim… Čítaj ďalej…

Bývame od našich starých rodičov dosť ďaleko. My v Holíči, čo je vlastne na hraniciach s Českom, oni kdesi ďáááleko pod Spišským Hradom. Preto s nimi nie sme tak často, ale chodíme k nim len príležitostne, zopár krát za rok. Teraz boli Vianoce. Už začiatkom decembra som hovorila mamke, že chcem ísť k babke, a že sa teším. Začiatok Vianoc, narodenie malého Ježiška, sme oslavovali ešte doma. Aj stromček sme mali. Živý, voňavý. A pekný. Moji bratia boli s ockom dokonca na polnočnej omši. Vydržali. Dostali lego a skladali ho skladali až do polnočnej. Čas im ubehol rýchlo. Aj mne. Ja som si výdatne pospala. Potom už som sa nemohla dočkať, kým prejdu ešte dva dni, aby sme už cestovali na východ. A aby som nezabudla – okrem iného som dostala pod stromček žehličku. Takú čo svieti, hrá melódiu, aj vibruje. Tešila som sa, žehlila som, čo sa dalo. Aj rifle priamo na ockovi. Ale žehlička mi spadla a prestala hrať. Tí Číňania zas niečo pohnojili. Blbli nejaké kontakty. Nevadí. Mala som aspoň o dôvod viac, tešiť sa na cestu, lebo som vedela, že ockov brat Matúš mi to určite opraví. Aj babke do telefónu som to povedala. Všetko o mojej pokazenej žehličke… Čítaj ďalej…

Sú chvíle, keď neviete, čo povedať. Pamätám si ich zopár. Jednoducho sa vám minú slová. Alebo ešte takto – slovami sa dá popísať mnohé, lenže nie všetko. Situácia presiahne akúsi hranicu. Nastúpia gestá, pohľady, možno objatia. Čítaj ďalej…

Môžte súhlasiť, alebo nesúhlasiť s názormi a postojmi, ktoré mal nebohý Václav Havel, ako prezident Českej republiky. Rovnako môže obdiv, alebo kontroverznosť vyvolávať “vládnutie” a osoba súčasného prezidenta našich susedov Václava Klausa. V každom prípade si môže taký Čech povedať, že mal, či má prezidenta s názorom, prezidenta inteligentného, ktorý má minulosť, ktorý má čo povedať v svojom úrade, ale ani v budúcnosti to nebude len nerešpektovaná bábka. Čítaj ďalej…

Keď sa začínali 60-té roky minulého storočia a môj otec mal nejakých 10 možno 12 rokov, zavolal si ho k sebe jeho dedko. Rozhodol sa, že svojmu najstaršiemu vnukovi urobí radosť pekným darčekom. Lenže najskôr mu položil zaujímavú otázku. Otec nepochádzal z bohatej rodiny. Žili chudobne, na dedine. Jednoducho ani mu nenapadlo poprosiť si od rodičov povedzme bicykel, ktorý jeho kamaráti mali. Túžil tiež po niečom takom, aby sa im mohol vyrovnať a aby sa s nimi mohol bicyklovať… Dedova otázka znela: “Janíčku, co by ši chcel? Bicigeľ abo harmoniku?”

Čítaj ďalej…