Marek Šefčík

Občas nejaké hodiny odsuplujem za kolegov. Minule slovenčina, predtým spoločenskovedný seminár, potom geografia. Snažím sa využiť čas, prebrať niečo k veci. Na slovenčine som neraz záhorákov učil východniarske výrazy a naopak, oni hľadali záhorácke slová, ktorým by som nerozumel ja. Alebo sa bavíme o Kukučínovi a jeho dielach, alebo príde na “Mor ho!”. Na geografii padla na pretras globálna politická situácia a, takmer dospelí ľudia, vyjadrovali názor na Trumpove kroky, na situáciu na Blízkom východe. Zazneli také i onaké názory. Na spoločenskovednom seminári som nadhodil aj tému Kuciak. Neberiem im ich názory, ale z niektorých ma trocha zamrazilo. Mladí ľudia majú iný pohľad na svet. Majú zväčša otvorenú myseľ, majú množstvo dostupných informácií, aké sme v ich veku my nemali. Triedia ich, vyhodnocujú. Z nášho pohľadu niekedy pozitívne a inokedy sa tomu divíme čo z toho vylezie…

Keď som bol v ich veku, tak si pamätám svoje barbarské postoje k povinnému čítaniu. Áno, Sládkovič sa mi páčil a Marínou som sa inšpiroval, aby som frajerke písal sládkovičovské básničky. Dokonca som sa naučil z toho diela nejakých 10 slôh naspamäť. Ale nehovoril mi nič ani Dostojevský, ani Shakespeare. Týmto sa im ospravedlňujem. No a keď som mal prečítať (a aj prečítal) od Mila Urbana Živý bič a potom to zreferovať pred celou triedou, tak to bolo skutočne bičovanie samého seba. Sorry Milo. Čítal som. Ale to, čo som chcel. Študoval som šachy, zaujímala ma aj politika, aj veda, zapojil som sa do tvorby študentského časopisu na fakulte, chvíľu, kým som dokončil školu, som bol aj šéfredaktorom, pracoval som v Akademickom senáte ako zástupca študentov… Písal som články a to mi ostalo. Začal som sa prehrabávať v populárnovedeckej literatúre, aj o viere som čítal, o náboženstve… Debatoval s múdrymi ľuďmi, počúval ich. Mal som tú česť s prof. Júliusom Krempaským, aj nejakú jeho knihu som prečítal, hovoril som a stretával sa s veľkými saleziánmi ako Macák, Nádaský, Chosé a ďalší, ktorí na mňa vplývali. A tiež som mal možnosť osobne sa stretnúť s Antonom Srholcom, s pani Helenkou Weinwurmovou… Iba ďakovať mi treba, že som mal to šťastie stretávať sa s múdrymi, inteligentnými ľuďmi, ktorí mali a majú v sebe vpísané skúsenosti a nadhľad. Verím, že aj ja tým trošička nasiaknem. Som vďačný.

Uplynulé Vianoce som prežil s rodinkou. Svojou i širšou. Ale uchmatol som si pár chvíľ aj pre seba. Po tom, ako som prečítal Margarétu bielu, knihu o pani Helene Weiwurmovej, o tom, ako jej spočítali fašisti jej pôvod a v koncentráku ju zaň “odmenili”, som sa tentoraz pustil do neskutočne silného príbehu… Počas Vianoc som ho dočítal. So slzami v očiach a so slovom “Prepáčte” ako odkaz pre nich do neba.
Wendy Holdenová spracovávala roky tri príbehy. Hľadala informácie, hrabala sa v histórii, svoje zohrali žijúci príbuzní tých, o ktorých príbehy sú, archívy v mestách… Posplietala ako vrkoč tri príbehy, ktoré sa (bohužiaľ) stali. Josef Mengele, anjel smrti s bielymi rukavičkami, dokonale vyžehlenými nohavicami a ukážkovo vyleštenými topánkami tisícky slabých, chorľavých, na smrť vyhladovaných ľudí poslal jediným gestom, ktoré ukazovalo vľavo, “do plynu”. Zázrak je, že tri ženy, ktoré celú vojnu o sebe nevedeli, boli tak slabé a zároveň tak silné, že prežili. Boli totiž tehotné. To sa však rovnalo trestu smrti a oni svoje tehotenstvo museli všemožne utajiť, lebo v tom chlade, neskutočnej špine, zápachu a smrťou a beznádejou nasiaknutom mieste (miestach) nechránili nič iné väčšmi, ako svoje milované detičky. Totiž, nič iné už ani nemali. Mysleli pritom na svojich manželov, ktorých nacisti… Nechajme tak, aby som neprezradil všetko. Auschwitz-Birkenau, Mauthausen. Freiberg. So záujmom som čítal o nadľudskej sile ženy, ktorá sa preslávila v životoch troch matiek. Slovenka Priska, Poľka Ráchel a Češka Anka. Postupne poprichádzali na svet ich detičky. V prostredí, ktoré ich malo zahubiť, prežili. Hana, Eva a Mark majú dnes už požehnaný vek. Po mnohých desaťročiach sa stretli a mohli osláviť odhodlanie svojich mamičiek. Odhodlanie prežiť a zachrániť život.

V knihe je okrem toho tak autenticky zachytené zverstvo, ktoré dokáže človek človeku spraviť, že keď som tými riadkami prechádzal, premýšľal o nich s ľútosťou, často som sa pristihol s hrčou v hrdle a s mokrými očami. Zatvoril som to, rozdýchal… A neskôr čítal znova. Napínavé. Ako z iného sveta. To správne slovo – neuveriteľné! Nebudem prezrádzať viac, treba si to prečítať. Odporúčam.

Zdanlivo to, o čom teraz píšem, nesúvisí s úvodom. Tak to napravím a vysvetlím. Mladí ľudia (vraj) vo veľkom počte podporujú politiku strany, ktorá si svoje DNA vybudovala na Hitlerovom odkaze. Trápi ma to a hľadám príčiny. Nevedia? Nechajú sa opantať rečičkami, lžou? Nezažili. To určite. Nepoznajú tých, čo to zažili. To zrejme tiež. Milo Urban – Živý bič, Martin Kukučín – Rysavá jalovica. Samo Chalúpka – Mor ho!. Všetko nádhera. Naše klenoty. Naša história, naši velikáni. Ak by som však mal tú moc, tak by som chcel, aby sa aj skutočné príbehy reálnych hrdinov, ktorých likvidovala fašistická mašina, čo najviac dostali pod kožu mladým ľuďom. Chcel by som vykričať, že srdce černocha, Róma, Žida, Slováka, Sírčana, alebo Nemca je rovnaké. Je to červený sval pumpujúci životodárnu tekutinu do celého tela, bijúc v hrudi ako zvon. Prial by som si, aby príbehy ako tieto, príbehy troch matiek o odvahe, vzdore a odhodlaní žiť nedarovali život len ich deťom, ale pumpovali lásku, porozumenie, odpor k násiliu a nenávisti medzi našich mladých. Do ich generácie. Hovorme s nimi, vysvetľujme im. Ak nechcú teraz čítať, tak čítajme my a hovorme s nimi. V rodinách. Nedovoľme, aby schovávajúc sa za vieru a kresťanstvo, fašisti metastázovali v našej spoločnosti.

“Priska, Ráchel, Anka, vážim si a obdivujem všetko, čo ste dokázali. Vaša túžba žiť a dať život bola silnejšia a prekonala zlobu trýzniteľa. Vďaka vám za váš odkaz.”