Obzretie prvé: Otec, syn a …
opustame nas “stanovy tabor” – telgart
Som teplomilná rastlina. Takto o sebe niekedy hovorievam, keď chcem zdôrazniť, že ročné obdobie, ktoré práve prežívame, nie je mojou veľkou výhrou. Naopak, horúce leto by som natiahol ešte aspoň o dva mesiace, ak by som mohol.
Keď sa tak pozerám z okna, potom na dátum, znova z okna, na teplomer a znova na dátum, tak treba skonštatovať, že podľa teplomera a výhľadu z okna prichádza jar, ale podľa dátumu by mala byť zima. Končí kalendárny rok 2015 a ja by som sa chcel, pri pohľade na Slniečko, vrátiť k nejednej udalosti z augusta… teraz teda k jednej.
Plánovali sme turistiku. Konal sa národný pochod na Kriváň a otec s turistickou mapou rozloženou na stole v kuchyni navrhol, aby sme sa pridali. Chcem ísť na turistiku, do prírody, do hôr, ale nemám záujem sa dívať na turistické zadky. Poďme tam, kde nebude viac turistov ako stromov kosodreviny. Voľba padla na iný národný “kopček”. Ide sa na Kráľovu hoľu. Potešil som sa. Máme asi 4 rôzne možnosti ako tam vyliezť. Po krátkom špekulovaní sme sa zhodli na tom, že keď už ideme, tak nech to stojí za to. Z Telgártu je to najprudší stupák. Najskôr na Kráľovu skalu a z nej potom do cieľa.
Vstali sme včas ráno sadli do auta a poďme do Nízkych Tatier. Z Bijacoviec cez Levoču, Hranovnicu a potom cez Vernár a dlhou kľukatou cestou až do Telgártu. Zloženie posádky: môj otec (nejaký týždeň pred dovŕšením 63 rokov, dve turistické paličky, pončo proti dažďu, skúsený turistický mazák, ), mama (tesne pred dovŕšením jubilejnej 60-tky, s umelou náhradou kolenného kĺbu a odporúčaním od lekárov, že by mala chodiť iba po nákupných centrách; vybavená tiež dvoma turistickými paličkami a pončom), moji svišti Oliver s Markom (12 rokov, bez špeciálnej turistickej výbavy, túžiaci zapísať si do pamäte ďalší zážitok) a ja (37, plný očakávania, lebo o Kráľovej holi som len počúval, spieval, ale nikdy som tam nebol).
otec si krati chvile cakania na ostatnych cucoriedkami. prezradil ho fialovy jazyk 🙂
V Telgárte sme sa vylodili. Pekný letný deň. Nepamätám si presne ale teplota okolo 25 °C. Kráľovu hoľu nevidno. Je prekrytá strmými kopcami, ktoré potrebujeme zdolať. Už prvý úsek bol “tvrdý”. Veľké prevýšenie. Najskôr les, potom horské pasienky, na ktorých sme stretli kravy, potom prišli krovinovité úseky, znova les. A konečne aj kosodrevina. Čučoriedky. Ponúkli sme sa. Žiaden veľký zber (veď chránené územie), len pekne do bruška. Zaujímavé výhľady do dolín. A jeden nepríjemný pohľad smerom na juhozápad, na Šumiac, odkiaľ sa na nás mračilo počasie. Ešte predtým sme sa však dostali na Kráľovu skalu, oko môj otec hovorieva – “To je ten ciceček, ktorý vidno, keď sa zdiaľky pozrieš na Kráľovu hoľu.” Bolo tam krásne, už sme videli aj náš cieľ. Chvíľu sme sa zdržali, posilnili sa, odfotili a snažili sme sa rezkým krokom ísť pretože vo vzduchu už visela nepríjemná zmena počasia. Cítili sme tiež výrazné ochladenie.
kratky oddych na kralovej skale. v pozadi kralova hola
Asi 15 minút pred dosiahnutím vrcholu našej cesty začalo pršať. Mračná boli na dotyk a zaclonili nám výhľady. Trocha sme zmokli, nepríjemný bol však viac ten silný studený vietor. Okrem obrovského 135 metrov vysokého stožiara je tam aj budova. Nie malá. Ale pre turistov je sprístupnená iba taká maličká útulňa asi 2×3 metre. Najedli sme sa, snažili sme sa osušiť. Teplomer na budove ukazoval 12 °C. Pre nás teplomilných doslova bŕŕŕ.
oddych v utulni
Trocha sa vyčasilo. Vyšli sme z útulne. Chlapci liezli po lanách upevňujúcich stožiar a ja som si vychutnával ten pocit byť na jej veličenstve Kráľovej holi v nadmorskej výške 1948 m.
mravcekovia oliver a marek
1948 m n.m.
A aj sme si s otcom dali dvojhlasne “Na Kráľovej holi, stojí strom zelený,… “, čo sa rozliehalo do doliny. A aj keď tam fakt žiaden strom nestojí, ten hymnus je nádherný. Naspäť sme nechceli ísť po tej istej trase, tak sme šli po červenej turistickej značke a kŕmiac sa malinami, sme zišli až do doliny.
zostupujeme z kralovej hole. pred nami kralova skala, ktoru obchadzame z vychodnej strany
Občas blato, znova zmeny počasia a strmé, nepríjemné klesanie, ktoré dalo zabrať každému, no najviac sa trápilo mamino koleno. Obdivujem tú ženu. Jej výdrž a sebazápor, chuť ísť aj cez bolesť. Že nákupné centrá? Moja mama je kamzík a nie špajzová myš. V Telgárte znova teplo, slnečno. Ešte sme sa zastavili pri prameni Hrona. Tam sme sa vymočili… teda, aby sme si rozumeli, nekontaminovali sme cely Hron, len sme si v jeho lámavo studenom prameni troška vymočili nohy. A potom už hybaj domov…
nabrali sme si vody z pramena
Turistika ako každá iná a možno nestojí za zmienku. Ale pre mňa to bol mimoriadne silný zážitok. Otec, syn a … vnuk. Trojgeneračný turistický pochod má svoje neopakovateľné čaro a ja som vďačný Bohu za to, že toto môžem zažívať. Vďaka vám mama, otec a vďaka aj vám svišti moji…
4.2.2016: Článok napísaný 26.12.2015 a po heckerskom útoku opätovne pridaný na stránku.
pôvodné komentáre:
Január 2nd, 2016 at 08:26 | #1
Odpovedaj | Quote
Marek ja len jednu malilinku poznámočku : Kamarát Juzek zo Skalici teraz žijúci v Banskej Bystrici mi raz k jednej mojej fotografii s názvom OTEC A SYN napísal – Závidím ti Peťo, ja si toto pod žiadnú fotografiu napísať nemôžem, mám len dve dievky!
Dnes je situácia iná a má konečne už veľkého syna.