Obzretie druhé: Branisko s hosťom
cast cesty sme sli po asfaltke. povinna vybava – slnecne okuliare a ondrej navyse plechovkove pivecko
Ondrej je môj kamarát. Spájajú nás tri veci. Na škole, kde učím, on kedysi študoval. Pri škole funguje Šachový klub Gymnázium Šaštín-Stráže, o ktorý sa starám a on tam aktívne hráva. A potom sme našli ešte spoločnú záľubu – rekreačnú cestnú cyklistiku. V tom čase, keď sme v lete prázdninovali na východe, mal dovolenku. Pricestoval za nami na pár dní aj s bicyklom. My sme boli hostia a on bol ešte našim hosťom. Čiže bol hosťom hostí. Na jeden deň sme si naplánovali pešiu turistiku, ktorá mala viesť cez niektoré vrchy pohoria Branisko. Žiadne vozenie sa autom, iba vlastný nožný pohon. Vyrazili sme z Bijacoviec ráno pred deviatou. Otec spoľahlivo nabalil jedlo, lebo čo by sme tam hore ináč robili? 🙂 Milka si na takýchto veciach tiež dá záležať a preto sa s ňou človek nikdy … nehladuje 🙂
Okrem môjho otca, Milky, Ondreja a mňa, sa k nám pridal aj Oliver. Zaujímavá zostava. O srandu malo byť postarané…
Z Bijacoviec sme si to šinuli okolo Pongrácoviec, cez Korytné a potom prudko nahor cez les až na “Chválabohu”. Priesmyk na Branisku naši predkovia takto príznačne nazvali. Kto to pozná, vie asi prečo takýto povzdych. Prvé zastavenie. Odfotili sme sa na ruinách krčmy, ktorá zažila svoj nešťastný lietajúci deň pred koncom druhej svetovej vojny. Nemci ustupovali. Zohriali sa tam. A potom do piecky vložili výbušniny. Nie málo. A odišli. Keď Rusi chceli urobiť to isté – v krutej zime sa zohriať, stalo sa im osudným zapálenie ohňa v peci. Explózia vyhodila do vzduchu celú krčmu a zostali len základy. Toľko k histórii.
uprene pohlady do minulosti posedenie na ruinach krcmy. uz, zial, necapovali…
Osušili sme si tričká od potu a pokračovali smerom k “televíznej veži”, ako sme zvykli vežu na Branisku stále volať. Výhľady do doliny boli len predkrmom toho, čo na nás malo čakať neskôr.
oliver s mamkou
Opäť občerstvenie a ide sa ďalej. Rajtopiky boli ďalším cieľom. Rajtopik je po východniarsky kvetináč, alebo kochlik. Ide o jeden z vrchov Braniska, ktorý zdola, pri pohľade od Spišského hradu, spoznáte tak, že spomedzi hustého lesného porastu vykukujú skupinky výrazných bielych skál. To sú Rajtopiky. Na jednu z týchto skál sme sa dostali a výhľady na Spišskú stranu sme si vychutnávali plnými dúškami. Pomenovávali sme dedinky vo výhľade, ktorých nebolo málo, osušili sme si ponožky, prevetrali účesy, nafotili vyšportované svalnaté turistické telá a pobrali sa ďalej.
na rajtopikoch sme konecne ukazali svoje svalstvo. tam sa to dalo, lebo nas zdola nikto nevidel 🙂
ondrej je za kazdu srandu. takto si susil ponozky. verte, to nie su take tuhe. to je na vine odstrediva sila, ze tak stoja 🙂
Podľa starého horského vlka (môjho otca) sú aj tak najkrajšie braniskové výhľady z najjužnejšieho kopca Sľubica. Tešili sme sa. Únava sa stupňovala, ale odhodlanie bolo veľké. Obed sme si dohodli práve na Sľubici. Je tam stôl pre turistov. Smiali sme sa, že na nás čaká niekoľkohviezdičkový luxus. To, čo nás tam čakalo, však nepredpokladal nikto…
Po útrapách, aj s Oliverovým otlakom a jeho ošetrením starostlivou mamkou, sme sa dostali na Sľubicu. Lenže. Tá už bola plne obsadená v tom čase a nám na nej bolo akosi “pritesno”. Ani sme si nesadli. Nedalo sa. Ešte nikdy som nezažil takú inváziu agresívnych lienok, ktoré hrýzli obnažené časti našich tiel. Otec vzal späť výrok, že na Sľubici sa určite naobedujeme. Chceli sme sa kochať viac a ešte viac, ale… aj to patrí k turistike a prírode.
ja neviem… asi nejaky styl bojoveho umenia :). na fotke su bodky. ide o vsadepritomne otravne lienky
Zišli sme nižšie, ďalej. Našli sme trávičku, ktorá si priam žiadala piknik. Tak sme jej prosby splnili. Ondrej však našiel ešte niečo “lepšie”. Veľkú mäkkučkú kopu machu, ktorý vyzeral na tej tráve, ako čalúnenie. Nedbal na upozornenia, že ten mach môže byť napitý vodou… Vyskúšal rukou a vyhodnotil situáciu ako suchučkú. Najedli sme sa. Pokecali. Nikomu neprekážalo ani keď sa dedo vyzul. Vetrík všetko nepríjemné odvieval preč…
v prirode sa mozte vyzut aj priamo pri obede 🙂
Po výdatnom obede sme vstali a Ondrej zistil, že situáciu podcenil. Mach mu kúsok svojej vlahy odovzdal na kraťasy v oblasti… no, veď viete kde.
pod slubicou je dubrava. uz sme tam.
Zo Sľubice sme zišli podľa plánu do obce Dúbrava a v miestnej krčme sme si dali kofolu. Ondrej zaslúžené pivečko.
pri dubravenskej karcme. nazdravie.
Potom sme sa cez obec Harakovce pustili znova cez les až do obce Korytné.
zchadzame do dolin. nad milkou vpravo vidno odhalene rajtopiky a na fotke vlavo hore “televizna veza”
Do Bijacoviec sme sa dostali pred šiestou. 9 hodinová turistika nebola jednoduchá, vyšťavila, dala zabrať, ale bola tiež nezabudnuteľná a krásna.
… a ešte jeden maličký bonus navyše. Vyťahovanie zaborených “nohavičiek” – ukážka 🙂
srandy kopec
4.2.2016: Článok pôvodne z 26.12.2015 pridaný znova na stránku po hackerskom útoku.
