liana s najkámošom zo škôlky alexom (fotila alexova mamka)
Z Trnavy, z VUCky nám do schránky občas vhadzujú nejaký časopis. Viete, niektorí ľudia nesurfujú po nete, iní vôbec nevyhľadávajú regionálne správy z ich kraja, ďalší majú radosť, keď niečo príde “zadarmo” do poštovej schránky (okrem letákov, samozrejme). No a všetci sme ochudobnení o správy o tom, čo naši volení predsavitelia z vuciek vlastne robia. Občas ich vidíme, ako sa ukazujú tu a tam na kulturnych, športových, alebo spoločenských akciách, ale to je málo. Ešte to chce nejakú tu fotečku, či správičku aj v tlačenej podobe. Keď minule došlo jedno číslo tohto časopisu, moji chlapci ho ihneď zaniesli Lianke so slovami “Tu máš, čítaj si, to je tvoj časopis!” Ako na to prišli, tomu som nerozumel ani ja. A ich vysvetlenie bolo skutočne úsmevné…
Keď mali tí dvaja špunti dva roky, tak sme sa z východu Slovenska presťahovali na západ. Piaty člen rodiny, naša Lianka, sa už narodila na Záhorí. No a pointa je v tom, že ten časopis nesie názov “Rodný môj kraj”. Je jasné, že chlapci to pohotovo pozmenili, keď smerom k Lianke premenovali časopis na “Rodný tvoj kraj”.
Oliver s Markom, experti na podobné výmysly. Má naša malá Záhoráčka pri nich ťažký život…
kvietok medzi kvetinkami 🙂
Svoju identitu minule dokonca potvrdila gestom, ktoré som ani ja nečakal. U nás v Holíči je okrem farského kostola ešte jeden, ktorý patrí rímskym katolíkom. Je to kostol Božského Srdca. Každoročne sa pri ňom koná slávnostná svätá omša s procesiou… Tentokrát dostala naša princeznička ponuku, či nechce túto slávnosť skrášliť miestnym krojom. Opýtal som sa jej a, aj keď často všelijaké novoty odmieta, povedala, že sa do kroja oblečie. Výsledok skutočne stál za to. Mamka ju vyfintila a paráda mohla začať. Detičky v krojoch nenechávajú nikoho smutným. Pri pohľade na ne stúpa nálada, vynoria sa úsmevy… Okrem zachovávania tradícií regiónov nášho Slovenska, je u detí ešte toto pridaná hodnota.
… naša malá Záhoráčka.
