Nahrávka v srdci
Toto už je rok 2011 a “uspávanka” pre vnučku 🙂
Bol som dnes na omši. A pri počúvaní liturgických čítaní a evanjelia sa mi v hlave vynorila myšlienka, ktorá ma zaniesla veľmi ďaleko. Ani nie tak geograficky, ale časovo. O niekoľko desaťročí dozadu. Vidím, ako sme s rodičmi u nás v dedine chodievali na omšu. V nedeľu to bolo pravidelne dopoludnia o deviatej. Nejaká slepačia polievočka už jemne vrela na sporáku od rána a mama ešte dovarila aj druhý chod. Nebolo to pravidelne, ale čas od času otec “chytil slinu”, zo svetlohnedého kufra, z ktorého dodnes cítiť taký zvláštny smrad, vybral červený akordeón Delícia a začal hrať. Zahral niečo mariánske, niečo také čo chytí za srdce ako modlitba spevom, ale aj poriadne východniarske ľudovky. “Janču…, idzeme obedovac!” – ukončila jeho rozlet niekedy mama. Vystískal ju, pobozkal so slovami “Janka moja…” a akordeón odložil.
Lenže dnes mi rezonoval v hlave len refrén jednej pesničky, ktorú otec svojim výrazným hlasom doslova precítil. Dnes si všetko nahrávame, fotíme (často blbosti) a potom to vešiame na sociálne siete. Žiadalo sa mi povedať – Škoda, že nemám otca s jeho malými deťmi v nedeľu okolo akordeónu s touto pesničkou na perách natočeného. Ale keď už som takto začal uvažovať, tak som si povedal, že nie, žiadna škoda to nie je. Mám otca v teplákoch, mamu pri sporáku a mojich mladších súrodencov, všetkých spoločne v malej kuchyni v trojizbovom byte v Bijacovciach natočených vo svojom srdci. A v pravú chvíľu, napríklad dnes pri slovách z listu sv. apoštola Jána sa krásny film v mysli vynorí.
A my, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám. Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom. (1Jn 4, 16)
… viete, ktorú pieseň mám nahratú v srdci?
Skúsil som ju prespievať so spestrením ústnej harmoniky. Kvalita spevu a hudobného doprovodu sa tej otcovej nevyrovná.