173
Niekedy vedia prekvapiť. Človek by to nečakal a tak to zahreje pri srdci. Tak pozitívnu emóciu hladiacu srdce to vyčarí, že sa tlačia slzy do očí. Deti však vedia prekvapiť aj tak, že to bolí. Možno častejšie vtedy, keď sú vo veku, ktorý sa jednoduchým nedá nazvať ani zďaleka. Vtedy chceme aby boli čo najčastejšie “nad čiarou”, ale to je zväčša iba naše prianie. Pretože realita je skôr taká rozskákaná a sme vďační za to, keď to vylieza aj nad tú čiaru…
Keď sedia za šachovnicou, keď bicyklujú, keď hrajú s kamarátmi hokejbal alebo futbal. Vtedy nerobia nič zlé. A keď sa ešte podarí nejaký ten kúsok, úspech, niečo čo tak sladko chutí, potom to má šťavu.
Oliver zájde z času na čas na atletický tréning, ktorý majú pri škole. Už bol aj na nejakých súťažiach. Ale minule im tam skočil do výšky 160 cm. Vďaka tomu ho vzali minulú stredu na Atletické hry do Brezovej pod Bradlom. Keď mi došla sms od neho, nevedel som ako sa mám tešiť, keď nebol vedľa mňa. Iba sme sa s Milkou zaradovali z jeho výkonu. Výýýborne! V esemeske stálo, že skočil 173 cm. On tam získal zlatú medailu. Druhý v poradí sa zastavil na výške 165.
Odborníci tvrdia, že je to parádny výkon. Ja tejto disciplíne až tak nerozumiem, ale každá preskočená latka, či už v atletike, alebo v živote, sa počíta…
Naši chlapci vedia prekvapiť. Obaja. Pozitívne a, netreba si klamať, aj negatívne. Sú naši a máme ich radi. Ako každý rodič, aj my sa tešíme z ich úspechov a trápia nás ich pády.
“Pane Bože, vďaka ti za našich synov. Prosím ťa, daj, aby boli čo najčastejšie “nad čiarou” a robili nám tak radosť. Daj, Pane, nech preskakujú latky, ktoré im život prináša, nech to zvládajú a nech každým skokom rastú v zrelšie osobnosti. Pane Bože, sú v tvojich rukách.”
“Oliver, Kubánec Javier Sotomayor skočil 245 cm. Ale pre mňa je dôležitejší ten tvoj skok. Teším sa s tebou!”
