Nádej
Neradi o nej hovoríme, snažíme sa ju vytesňovať nielen zo svojich debát s inými ľuďmi, ale aj zo svojich blúdivých myšlienok. Niekedy sa snažíme pred ňou zatvárať oči, keď je niekde poblízku, tak sa snažíme nepozerať tým smerom, chceli by sme utiecť. Ale ona s nami nebude diskutovať a raz si aj nás nájde. Niektorých v tichosti, v tme, iných v rušných uliciach, pri práci, v rachote a hluku. Niekedy sa zakráda postupne, inokedy sa človek nestačí ani nadýchnuť a … Sestra smrť je tu. Myslím si, že to zlo porozsievané po našej Planéte, pramení predovšetkým z toho, že pani Pýcha nám zabraňuje premýšľať o svojom vlastnom konci pozemského putovania. Ak by sme si uvedomovali hĺbku nášho konca, keby sme nemali strach hovoriť a premýšľať o našom vlastnom odchode, potom by Skromnosť a Pokora boli neprekonateľným súperom pre Pýchu, ktorá za sebou ťahá rozhrkotaný voz nešťastia, z ktorého padajú a padajú a padajú horké semená hnevu, zlosti, nenávisti, samoľúbosti, …
Dnes, keď som bol ráno v kostole, vypočul som si slová Krista, ktoré by som chcel, aby mi niekto pri mojej smrteľnej posteli prečítal. Boli to slová nádeje, ktoré dovolia človeku spokojne odísť. “Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.” “Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.” (z Jánovho evanjelia). Nie je to fantázia? Prísľub plný nádeje. Môžu prísť bolesti, nepríjemnosti, rôzne slabosti, no slová, ktoré som spomínal, dodajú človeku odvahu a vedomosť o tom, že sestra Smrť nie je nepriateľka, ktorá je pripravená ničiť a brať, ale práve naopak – je to dobrá známa (to práve závisí od nášho postoja k nej počas nášho života), ktorá len podáva ruku, aby nás na svojej kompe previezla niekoho tichou a pokojnou, iného rozbúrenou riekou na druhú stranu, k tomu, ktorý o sebe tvrdil, že je cesta, pravda a predovšetkým život.