Kým som ešte revala, zbadala som na posteli ležať … mamu. Aspoň tak mi povedali. Moja mama. Poviem vám, to je žena! Za ten rok som si na ňu tak zvykla, že si bez nej neviem predstaviť ani jeden deň. Ešte v nemocnici, mi ten, čo ma držal v rukách ako prvý, povedal vetu, ktorú som hneď nepochopila – “Prečo nie si Hugo?” Neskôr som začula ako sa otec (k tomu expertovi sa ešte dostanem) s mamkou bavia o tom, že nevedeli, či nebudem náhodou chlapcom, a tak mali vybraté aj alternatívne chlapčenské meno. Fuj! Viete si to predstaviť, žeby som bola chlapcom? Jednak to meno, ale aj pri pohľade na mojich bratov – dvojčatá Olivera a Marka, často uvažujem o tom, či to pokolenie je vôbec normálne!? Tí chlapi sú fakt des! Tam vidieť iba záblesky rozumnosti – to vtedy, keď ku mne prídu, pohladia ma, hrajú sa so mnou, dajú mi pusinku, druhú, tretiu, no a už sme pri tom. Ani tu nevedia odhadnúť, kedy už stačilo. Niekedy sa nevedia zdržať hulákania, keď ja chcem spať, niekedy sa pobijú a tak. Majú takmer 7 rokov, ale často mám pocit, že rozumu menej ako ja, jednoročná slečna. Áno, môžem si tak povedať, lebo aj mamka mi hovorí slečna. Sú to šintri, tí moji bratia. Ale ja ich mám aj tak rada a mám pocit, že aj oni mňa.

V nedeľu usporiadali na moju počesť oslavu. Mám jeden rok. Mama mi upiekla vynikajúcu tortu. Vraj. Čo sa čudujete? Neviem to iste… Upiekla ju akože pre mňa, napchávali sa všetci, vrátane krstného otca, ale mne nedali. Len som tak polízla… Mama povedala, že také ešte nemôžem. Dobre. Budem jej veriť, veď ona ma ešte nikdy nesklamala. A je zdrojom mojej potravy :), tak sa musím k nej slušne správať. Len mi nejde do hlavy, prečo si môj kúsok nedala ona, ale ho ponúkla otcovi. A ten, že ďakujem a ešte dojedol aj po mojich bratoch. Fuj! Nechutné! To sa vôbec nevie kontrolovať? A navyše v ostatnom roku priberal omnoho viac, ako ja. Keď sme už pri tom mojom tatovi, tak, čo vám budem o ňom hovoriť…? On sám o sebe tvrdí, že je trafený málo, ale presne. Poviem vám úprimne, je to pravda. Minule so mnou tancoval, keď sa to vôbec dá nazvať tancom, a pri tom ma všelijako obracal vo vzduchu. Pozrela som na mamu – tá mala nahodený taký bojazlivý úsmev. Keď ma držal hore nohami a hojdal, tak som sa síce smiala (aby sa neurazil, pretože jeho to zjavne bavilo), ale premýšľala som hlavne o tom, či mu tú kašu, čo som zjedla, náhodou nevyklopím ako pozdrav na tú jeho vlasatú “hrkálku”. Akože neviem, či mám vôbec spomínať, že tento expert je učiteľom… Škoda reči. Kam sa uberá to naše školstvo…?!

Za celú záležitosť s tancom som sa mu však patrične odplatila… Tak to vám rozpoviem. To bolo rafinované. Všetko sa odohralo nedávno, pod rúškom noci. Ozvala som sa v postieľke a pre mamku to bol jasný signál, že ideme kojiť. Vzala ma k sebe. Aby som bola presná, tak medzi nich na manželskú posteľ. Toto bola moja príležitosť splatiť dlh. Najskôr som sa dobre najedla. Samozrejme, za doprovodu otcovho chrápania. Mama zaspala. Otec, nebyť chrápania, nejavil ani najmenšie známky života. Ako drevo. Pravú ruku mal vystrčenú ku mne. Ešte som vám nespomenula, že už mám dva zuby. Dolu. Hady majú hore, ale verte, že ani tie dolu nie sú na zahodenie. Šak čujte ďalej… Pekne som si jazýčkom našla ockove obnažené miesto na predlaktí, chvíľku som to pocmúľala a bááác. Zahryzla som. To ste mali vidieť ako skríkol! Aj mamku zobudil a začal si sťažovať. Mama sa len rehotala a ja som sa robila, že spím. Prešlo mi to :)…

Napriek všetkému mama furt opakuje, že ho má rada. Vraj aj chlapcov, aj keď na nich občas pokričí. Ale s nikým netrávi aj tak toľko času, ako so mnou a s nikým sa tak nemazná ako práve so mnou. Tak myslím, že trochu jej lásky si môžu urvať aj tí chlapi, aj keď jej v tomto celkom dobre nerozumiem…

Naši mi na tie moje narodeniny ešte nedali nič. Teda áno, torta, koláčiky, hostina, slávnostný obed. To hej. Ale viete ako to myslím… Asi čakajú až na toho deviateho. Ale zato sa zastavili s darčekom i gratuláciami susedia a v nedeľu bol u nás aj môj krstný otec. A doniesol mi handričkovú bábiku. Ja si nepotrpím na žiadne veľké dary, ale tá bábika je super. Ďakujem.

A viete, že už dokážem chodiť? Sama sa ešte bojím, ale keď ma vedie niekto za ručičky, tak nôžkami prepletám ako šprintér. Často mi ani nestíhajú… A bez pomoci? No, po štyroch nechodím. Zdá sa mi to také priblblé. Čo som ja nejaký “havo”? Môj štýl, presúvania sa z bodu A do bodu B, je jedinečný. Sadnem si, odpichujem sa pätami a rukami, nadskakujem so zadočkom, na ktorom ešte furt vláčim plienky (niekedy aj naplnené pokladom 🙂 ) a jazdím po byte ako strela. A vyberám si z “výkladu”, čo je v ponuke. Hračky, časopisy, knihy, cédečka, šachy, … Robím inventúru. Každý deň. A všade. Ráno, keď sa prebudím, je všetko znova upratané a prichystané pre mňa. Na ďalšie preberanie tovaru.

Už žijem rok na tomto svete a hovoria zo mňa, ako ste si iste všimli, skúsenosti. V tej rodine žiť je celkom fajn. Aj sranda. Nasmejem sa dosýta a všetci so mnou. Aj si poplačem. Viete, život je ťažký. Už som mala aj zdravotné problémy. Na viackrát ma boleli ušká. Zápaly sú hrozná vec. Keď mi to prepichovali, tak sa v čakárni, pri počúvaní môjho plaču, rozplakal aj môj tato. Ešte jednu bolesť uší som si vytrpela. Nastrelili mi náušnice. Ale to je v pohode. Ženy, veď viete – pre krásu sa trpí… Medzi nami, chlapom to škoda vysvetľovať.

Nie tak dávno som si kvôli laringitíde s mamkou v nemocnici poležala, ale aj to je už za mnou. Treba prežiť aj toto. Čo už? Napriek tomu si myslím, že môj prvý rok bol dobrý. A to nielen pre mňa. Oživila a neodmysliteľne som doplnila rodinku, v ktorej žijem. Z mojej prítomnosti sa tešia nielen moji najbližší i vzdialenejší príbuzní, ale v nemalej obľube som aj u susedov. Prezradím, že tých oproti i tých z piateho poschodia. Ani som nevedela, ako sa to stalo, ale bola som dokonca impulzom, ktorý do tých susedských rodín vstrekol novú šťavu. Dopodrobna sa o tom rozkecávať nebudem, ale aj v tejto oblasti je to fajn. Veď susedia vám povedia…

Verím, že môj život, podobne, ako životy všetkých nás, má obrovský význam. Mám iba rôčik. Málo? Ja si myslím, že dosť na to, aby som sa vedela tešiť z každej maličkosti, a aby som dokázala vyčarovať úsmev a vykúzliť šťastné chvíle tým, ktorí majú radi mňa, a ktorých aj ja ľúbim.

Prajem veľa optimizmu do života vám všetkým. Pozrite na mňa – ja sa zo života teším 🙂