Kompas
Beťári na kameni (pohorie Branisko), v popredí Milka a Lianka. (foto: ja)
Ráno sa vyberú spoločne do školy. Sú už druháci. Majú rovnakú cestu. I cieľ. Cítia zodpovednosť a snažia sa ísť ráno priamo po vyšliapanom chodníčku. Len aby to stihli. Cesta po vyučovaní domov je už ale odlišná. Tam im to trvá približne 10 minút. Nazad aj viac ako polhodinu. Domov už idú pomaličky a všímavo registrujú všetky momentálne ponuky prírody. Niekedy nepohrdnú čerstvo napadnutým snehom, inokedy zaujmú ligotavé mláky, potom zas povaľujúce sa gaštany na ceste a najčastejšie suché, popadané halúzky. Palice, to sú predovšetkým Markove kamarátky. Tu uderí, tam švihne… pokiaľ netrafí Olivera, alebo oproti idúcich chodcov, tak je to v pohode. Milka ich s Liankou čaká netrpezlivo doma. S navareným obedom. Často ich upozorňuje na to, aby sa držali svojho chodníčka a prišli domov vždy včas. Ale odolajte spomínaným lákadlám…
Dnes beťári našli, po ceste zo školy, kompas. Taký maličký, ako býva napríklad na rukoväti vojenskej dýky. Človek by čakal, že sa vrátia ešte skôr, ako inokedy. Kdeže! “Ocko, našli sme kompas!” – chválili sa mi, len čo som vstúpil do dverí. “A šli sme domov podľa neho. Vždy kde sa nasmerovalo to “eNko”, tak tam sme šli. Aj cez cestu.” – chválil sa Oliver. Samozrejme, že ich cesta sa niekoľkonásobne predĺžila…
Aj my kresťania vieme, že na dosiahnutie cieľa treba kompas. Tým kompasom je evanjelium. No len to nestačí. K tomu je ešte nevyhnutné vedieť, ako ho použiť a aplikovať správne do našich životov…
napísané pre: www.nahrane.sk
Blíži sa mesiac október – mariánsky mesiac a ruženec je ďalší kompas, ktorý by sme mali držať v našich rukách!
Istý spisovateľ napísal román Kompas v nás, ale v inej dobe,mal by byť zakódovaný v nás,ale úprimne a s dokonalosťou a mali by ho brať do úvahy hlavne naši hore , a tak ako napísal môj prechodca, plne sa stotožňujem s jeho myšlienkou, ten by nás mal držať v dobách svetlých i tmavých. Každý ho potrebujeme, či už sme veriaci alebo nie, len si to dôkladne neuvedomujeme a v ňom je jeho skutočná sila.
Tie dobrodruzne cesty domov im aj tak kratko trvaju – povedz Milke, ze su deti (napr. ja), ktorym to trva (trvalo) aj dve hodiny 🙂