Marek Šefčík

Všakovaké jednohubky už som mal za sebou. Pár krát som bol na návšteve pri usmiatej Levočskej na mariánskej hore. Kopček fajný, cieľ ešte lepší. Po šťavnatom stúpaní z Levoče hladí dušu upokojujúce ticho u Mamy. A tá Levočská Panenka Mária je fakt taká zlatučká s milým úsmevom. Stačí k nej prísť a duša zaplesá. Pár krát sa podarilo s rodičmi, s chlapcami, s Milkou zájsť na kopčeky navôkol. Aj Branisko, aj Paršivá, kopčeky v Levočských vrchoch, nad Oľšavkou, …

Ale až dnes mala prísť cykločerešnička. Vstal som zavčasu a, po krátkych prípravách, som vyrazil 10 či 15 minút po piatej z Bijacoviec. Šlo sa výborne. Čerstvý ranný vzdúšik, Slnko ešte tesne pod obzorom. Namieril som si to cez Levoču na Spišský Štvrtok a Poprad. Tú cestu poznám. Staré známe hore-dolu a znova hore-dolu. Bez prestávky som prefrčal prešiel Poprad a namieril som si to na Tatry. Díval som sa na nádherné hory, ku ktorým som sa pomaly približoval. Na trase Poprad – Starý Smokovec má človek čas premýšľať, pozorovať, kochať sa a fučať. Treba zvoliť ľahší prevod a vytrvalo ho pretáčať. Krútiť, krútiť a krútiť. Cieľ je ešte ďaleko vysoko.

Starý Smokovec, učupený pod majestátnym Slavkovským štítom víta turistov, autá, zájazdy. A aj mňa. Po hlavnej stále na západ. Cez Tatranské Zruby do Tatranskej Polianky som mal právo na predýchanie, troška aj vypustenie pary (to myslím samozrejme obrazne). A potom som už len vyhliadal odbočku vľavo. Kam? Východne od Gerlachu je dolina, ktorá vedie k miestu s nadmorskou výškou 1700 m n.m. Je to  najvyššie položené miesto u nás, kde sa dá vyšplhať na cestnom bicykli. Už som tam bol pred dvoma rokmi a … nič sa nezmenilo. Kopec ostal strmý jak sviňa, nikto sa nepostaral o jeho zníženie. Snáď cesta ešte viac stratila na kvalite, čo nepotešilo. Čakalo ma na siedmych kilometroch prevýšenie 700 metrov, čo dáva v priemere 10 %-né stúpanie. Po predošlých 62 poctivo odkrútených kilometroch to bola výzva, do ktorej som sa ochotne zahryzol. Nekonečný kopec k Sliezkemu domu a k Velickému plesu. Nezastavil som doteraz a nezastavil som sa ani v tom kopci. Kosodrevina je môj najobľúbenejší živočích. Či rastlinka, či čo to je!? A nejaký kilometrík pod Plesom som sa jej dočkal. Nádhera. Zvládol som to.

Nasledovala zaslúžená kofolka a hrachová polievka. Sedel som. Viac ako polhodinu som si vychutnával, že žijem. A pokecal som si aj so svojou dušou. Aj ona si vychutnávala. Bola bohatšia o ďalší zážitok v Jeho prírode. A žiť z toho bude ešte dlho. V kopci sa mi tep vyškriabal nad 160, ale cítil som sa v pohode.

Po nasýtení tela a pookriatí ducha som zacvakol tretry do pedálov a snažil som sa udržať na bicykli v krkolomnom zjazde. Tentoraz dostali zabrať brzdy. Po rovnakej trase nazad do Bijacoviec. Aspoň taká bola moja predstava. Do Smokovca pohodička a potom zjazd do Popradu. Fajnová cesta, široká s krajnicou, prehľadná. Odmena za utrpenie podstúpené v stúpaní. Nekrútil som. Len som si to vychutnával. Vietor vo vlasoch. Vlastne, vlasy už ani nemám, takže zmeňme predchádzajúcu vetu na tvar: Vietor olizoval moje aerodynamicky skrútené telo a bolo to také príjemné adrenalínové oblizovanie…

Vsjo f pohode. Až kým sa neozvala duša. Tentoraz tá v zadnom kolese. Nie je príjemné, keď sa človeku vyprázdni duša. No a s bicyklami je to podobné. Nemajú radi prázdnu dušu. Po 85 km moje príjemné zjazdovanie skončilo a začalo menej príjemné opravovanie defektu. Slniečko mi pošeplo, že bez vetríka sa na mňa bude veľmi potivo usmievať. Zacítil som jarček tečúci po chrbte. Ale to až tak neprekážalo. Všimol som si, že som zadný plášť už úplne dorazil. Bol zodratý, ale použiteľný. Snáď ešte dôjdem domov… Odmontoval som zadné koleso, vybral náhradnú dušu a založil som ju. Žiaľ, mal som omylom dušu s krátkym ventilom a nedokázal som ju nahustiť. Trčala proste z ráfika kolesa iba tak trochu. A to nestačilo. Duša zostala smutná, prázdna. Aj ja.  5 km do Popradu a ja bez naplnenej duše.

🙁

Na nohách tretry. Ísť peši? Ani nápad!

Boh to asi tak chcel. Možno ma zastavil defektom, aby sa mi neskôr nestalo na ceste čosi horšie. Dôverujem mu. Švagor mal s kamarátom nejaké vybavovačky v Poprade. Po polhodinovom vyprážaní sa na Slniečku, s rozobratým strojom v tráve, som sa dočkal odvozu domov.

… co uz?

Ešte sme si zašli na obed do Levoče, podebatovali sme, “zakuriľi” sme (tu som sa tentoraz zdržal 🙂 ).

Nové plášte i duše sú už objednané a na ceste ku mne. Vymením, nahustím, opravím. Dôležitejšou je však predsa tá moja duša, ktorá sa dnes znova raz dotkla majestátu nášho Boha v jeho prekrásnej prírode a myslím, že nezostáva prázdna. Vďaka ti Pane za zdravé nohy, ktoré ma nesú “… výš a výš, k tebe blíž”.