Marek Šefčík

Ujo Jano ťa drží na rukách. Si v perinke, maličká. A vieš kto je pri tebe a hladká ťa hoc len po perinke? Tvoj najstarší, veľký braček…

Do piatich rokov sme boli štyria. Po ďalších 10 rokoch sa potom narodil ešte Matúš. Žili sme v trojizbovom byte a v jednej detskej izbe sme boli štyria. Po troch synoch sa mojim drahým rodičom narodila dcérka. Ja si to pamätám. Bol som najstarším a mal som štyri a pol roka. Dievčatko, Janka.

Mnohé deti si ani vo vyššom veku nevedia zapamätať dátum svojho narodenia, ale ona už ako malá podarene odrecitovala na otázku “Kedy si sa narodila?” “Šiestehonovembraosemdesiattri”. Bola šikovná, bystrá, rýchlo sa učila.
Mal som k nej zvláštny vzťah. Dodnes ju mám veľmi rád. Je mojou jedinou sestričkou, aj keď už trochu vyrástla. Otec nás má všetkých rovnako rád, ale vzťah otca a dcéry je v niečom iný. Výnimočný. Trénoval nás ako deti šachy. Na Janku však bol špeciálne hrdý. Keď v kategórii do 8 rokov získala bronzovú medailu na Majstrovstvách Slovenska, vnímal to ako niečo jedinečné a fantastické. Bol pyšný na svoju dcérku, ktorá mu robila radosť. Dodnes hrá Janka šachy… Vychovala dcéru, ktorej sa dnes dedo venuje rovnako. Momentálne je s Vanesou na prebiehajúcich Majstrovstvách Slovenska v Liptovskom Mikuláši… A Vanese to ide výborne.

Prešla stredná škola, prišla svadba, deti. Janka si žije svoj život. Ja tiež ten svoj. Sme od seba ďaleko, ale zavše, keď sa s ňou stretnem, mám radosť. Toto je tá moja sestrička, jediná, ktorú som mal vždy rád. Mám radosť, keď sa jej darí a bolí ma, keď má ťažkosti. Hoci sme ďaleko od seba, viem, že prežívajú s manželom krízu a že to nie je radostné obdobie. Skôr veľmi ťažké. Takých párov je žiaľ, neúrekom v dnešnom hektickom, uponáhľanom svete.

“Slzy sa mi tlačia do očí a premýšľam ako ti pomôcť. Som slabý a nekompetentný na to, aby som ti poradil, sestrička. Som nehodný toho poučovať ťa. Premýšľam ako ti pomôcť. Dnes som za teba obetoval omšu. Je nedeľa Božieho milosrdenstva a jedine to Milosrdenstvo môže pomôcť aj v najťažších životných situáciách. Ja sa tam vrátim. Do kostola. O pol tretej. Budem odriekať “Pre Jeho bolestné umučenie, maj milosrdenstvo s nami i s celým svetom” a prosiť pri tom za teba, za vás i za všetkých manželov, ktorí sa trápia. Janka, vieš, že ťa budem mať vždy rád, že nech spravíš čokoľvek, aj tak budeš mojou jedinou sestrou, na ktorej mi veľmi záleží. Prosím ťa, sestrička moja, mysli na svoje deti. Ja verím, že nájdeš v spolupráci s Božím milosrdenstvom tú správnu cestu. Janka, som tvoj brat. Som síce ďaleko, ale aj tak ťa objímam. Cítiš? Tak silno. Objímem ťa modlitbou. To iste ucítiš. Som s tebou. …mám ťa rád.”

Prečo takto verejne, prečo tento článok? Lebo trápenie sa nedá schovať, lebo trápenie jedného privodí trápenie ďalším ľuďom a predovšetkým preto, lebo jediný nič nezmôžem. Ale ak budeme prosiť viacerí, zvládneme to. Prosím preto vás, veriacich ľudí, tých, ktorí ste sa dostali k tomuto článku, pomôžte mi v modlitbe Ruženca Božieho milosrdenstva. Spojme sa a dosiahnime milosti nielen pre Janku a jej rodinu, ale pre všetky rodiny a manželstvá, ktoré sa ocitajú na krízových rázcestiach svojich vzťahov. Možno máte aj vy v svojom okolí takých, ktorí sa trápia, možno práve vy to tiež potrebujete… Prosím, pomôžte! Ježišu, dôverujem ti!