Marek Šefčík

Keď sme kedysi chodievali k rodičom na východ, vždy bol dátum 3.1. niečim výnimočný. Moja prababka, teda praprababka mojich detí mala vtedy narodeniny. Najstaršia členka našej rodiny by sa v tomto roku dožila 99-tky. Už tu druhý rok s nami síce nie je, no tretí január nás aj tak spojil v spomienke na ňu.Tam, kde kedysi babka žila, je kuchyňa a jedna väčšia izba. Klasický starý dom. Medzičasom tam nejakých pár rôčkov prechodne býval môj brat a je to troška prerobené, ale nie až tak veľmi. Kachľová pec. Aj v kuchyni, aj v chyži. V izbe klasika, no v kuchyni taká s plechom na varenie. No, a tu sa dostávam k tomu čaru starých tradícií. Babička mala zlaté ruky a jej kuchyňa bola fakt super. Najviac chutia veci, ktoré nám pripomínajú radostné a bezstarostné detstvo. A keď je to ešte niečo, čo si len tak doma nepripravíte, je to o to fajnovejšie. Zemiaky+múka+vajíčka a veľmi jednoduché cesto, ktoré sa pečie práve na spomínanom rozpálenom plechu. Potom sa to omastí a posype práškovým cukrom a plátky sa prekladajú jeden cez druhý. No a potom sa to je. Vyzerá to veľmi jednoducho a to aj fakt jednoduché je. Výborné jedlo, ktoré má iba jedinú chybu. Stále je ho málo :). Gruľovníky. Naša rodinka, moji bratia, švagriná, sestra, mama, oco, jeho sestra – všetci sme si pochutili. Najskôr paradajkovú polievku, potom gruľovníky. Také spomienkové hodovanie… Chce to aspoň pár záberov na pričuchnutie atmosféry, aj keď ani chuť, ani vôňa gruľovníkov (tentokrát od mojej mamy), ani praskajúce drevo v peci sa cez fotky priblížiť nedajú.

Už keď sme tam došli, hneď bolo jasné, kto bude šéf ohňa a hlavný prikladač. Tejto úlohy sa zhostil Marek.

Najskôr sme si dali paradajkovú polievočku. Aj tá chutila výborne.

Mama zahnietla cesto, pripravila z neho surové gruľovníky a môj brat sa pustil do pečenia…

Fajnové gruľovníky sa nestíhali piecť. Klasická pásová výroba. Mama ich pripravuje z cesta, Marek udržiava oheň, Václav pečie, Janka ich mastí maslom a posypáva cukrom a ukladá na tanier a Oliver s dedom ich zvládajú konzumovať vo vysokom tempe. A Milka pije kávu. Neviem, či jej funkcia patrí do tej pásovej výroby… aha, už viem – patrí, lebo dotvára príjemnú atmosféru.

Už v domčeku sme dali nejaký ten “Zdravas” za našu narodeninovú. A keď sme zjedli aj ten ostatný gruľovník, pobrali sme sa spoločne k jej hrobu. Na cintoríne sme jej poďakovali za recept, za to, že ho odovzdala ďalej svojim potomkom. Povedali sme jej, že je škoda, že tu už s nami nie je, ale na druhej strane sme zhodnotili, že z nás má radosť. Pomodlili sme sa za ňu a pobrali sme sa z cintorína preč… Takže ešte raz – “Pane Bože, v svojom nekonečnom milosrdenstve, nehľaď na jej neprávosti. Všimni si to, že Ťa počas svojho života milovala a túto lásku zasiala ako semienko aj do svojich potomkov. Ja, ako jej vnuk, si ju budem stále pamätať ako babičku s úsmevom a zmyslom pre humor a tiež s ružencom v rukách a srdcom otvoreným pre Teba.”

Na východe u rodičov bolo super. Zažili sme toho dosť, mnoho návštev, stretnutí s príbuznými,… ale gruľovníkový deň sa mi vryl do pamäti akosi hlbšie…