Chceli mi skorumpovať otca
Chcel športovať, žiť zdravšie, zahodiť za hlavu mladícke nerozvážnosti. Vykašľal sa jedného dňa na cigarety, no kým sa k tomu dopracoval, veľmi sa natrápil. Rozum chcel, ale telo sa závislosti odmietalo zbaviť. Podarilo sa to však a začal brať život trocha vážnejšie. Hovorím o období okolo môjho narodenia… Hrával futbal za Bijacovce. Nejakú okresnú súťaž. Chytal v bráne. Bol to prelom sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia. Ja som bol v tom čase najskôr malý špunt v kočiari a mama sa so mnou prechádzala poza bránu a neskôr som sa jej na ihrisku točil okolo sukne. Túto otcovu “kariéru” si nepamätám. Iba z rozprávania viem, aké to bolo. Hovorili o ňom, že vyškriabal loptu zo zdanlivo nemožných situácií, že by sa až človek divil čo všetko dokázal chytiť, ale potom sa prihodil nejaký poťagól, ktorý mohol v pohode chytiť… Mama si spomína, ako po nedeli musela meniť plachty, lebo jeho krvavé odreniny, ktoré mal z ochotného hádzania sa na tvrdom teréne, boli aj večer mokvavé…
Často však zažíval zápasy, o ktorých mi neskôr hovoril toto: “Marek, odohrali sme ťažký zápas. Vytrápili sme sa. Boli sme lepší ako súper. Aj góly sme dali. Potom nás však poškodil rozhodca. Bolo evidentné, že…, ale niekto to videl úplne ináč. Z jedenástky sme dostali gól, alebo nám nespravodlivo vylúčil hráča. Boli sme sklamaní, ale nevedeli sme s tým spraviť vôbec nič. Cítili sme obrovskú nespravodlivosť. Stálo nás to množstvo úsilia, veľa síl, ktoré vyšli nazmar kvôli nečestnému rozhodcovi. A takto sa to opakovalo.”
Otec premýšľal, čo môže spraviť on sám, aby sa to zmenilo. “Ukážem tým rozhodcom, ako sa to robí.” To bol jeho plán. Rozhodcovské školenie, kurz, testy a otec bol zrazu v nedele počas futbalovej sezóny oblečený v čiernom a odbehal a odmakal si počas zápasov neporovnateľne viac ako predtým. Mimochodom, aj mama svojim spôsobom. Za 5 a pol roka sme boli štyria súrodenci, ja ten najstarší. Mama je však skvelá, milujúca manželka a šikovná mama, ktorá aj tie nedele, keď bola s nami sama, zvládla bravúrne. Vďaka mami. Spomína na to, že to bolo veľmi ťažké a možno tak okrajovo aj otcovi vyčíta, že bol mimo rodiny, ale nehnevala sa nikdy naňho za to a spravila všetko pre to, aby ho podporila. Mimochodom, už to prežívam doma aj ja sám… tiež mám vynikajúcu manželku 🙂
Nebolo nezvyčajné, že otec vysadol na bicykel, taký tmavozelený favorit s koženým sedlom a odbicykloval si to niekde na zápas (niekedy to bolo aj 60 km). Potom poctivo odbehal viac ako 90 zápasových minút a po zápase na bicykli späť domov. Bežne prichádzal aj neskoro večer.
V tom období nie, lebo som bol malé decko, ale neskôr, keď prešli nejaké roky a už som veciam viac rozumel, mi všetko povysvetľoval. Najskôr pískal najnižšie súťaže, ale postúpil, vyššie a vyššie. Vtedy bolo iné rozdelenie súťaží ako je dnes, ale myslím, že pískal nejakú krajskú súťaž (možno na úrovni dnešnej 4. či 3.ligy) a chcel ísť ešte vyššie. So skorumpovanými rozhodcami majú (niektorí) ľudia problém. Ale rovnako sa nájdu takí, ktorí majú problém aj s takými, ktorí boli neskorumpovateľní. A tu narazila kosa na kameň aj u môjho otca.
Predstavte si reálnu situáciu, že ste hlavný rozhodca. Pred zápasom prídu domáci usporiadatelia za vami a začnú točiť o tom, že potrebujú vyhrať. Núkajú vám peniaze. Vy sa usmejete a poviete, že pred zápasom určite nevezmete nič. Nikdy ste to nespravili a ani neplánujete spraviť. Ak ocenia váš dobrý výkon a k odmene vám niečo pridajú po zápase ako znak uznania, tak to je iné, ale určite nie pred zápasom. Začne zápas. Pískate “rovinu” (taký bol otec) a po polčase domáci prehrávajú 0:2. Prídete cez polčasovú prestávku do šatní pre rozhodcov a dôjde za vašim kolegom rozhodcom delegát zápasu (to je ten, ktorý sedí na tribúne a hodnotí výkon rozhodcov) a povie asi toto: “Pán rozhodca, boli za mnou domáci funkcionári. Dalo by sa možno trocha… veď viete, všetci by sme si mohli prilepšiť keby… keby domáci vyhrali…” Toto sa vám snaží kolega z čiary tlmočiť a vy reagujete: “Ak podajú domáci zlepšený výkon a dajú viac gólov ako súper, tak vyhrajú.”
Takýchto ľudí (rozhodcov) niektorí berú za natvrdlých, nechápavých a niekedy doslova hlúpych. Ja však tomu hovorím spravodlivosť a čestnosť. Keď si dobre pamätám, tak mi otec hovoril o tom konkrétnom zápase, že v druhom polčase padol jeden gól. 1:2. Na tribúnach i na ihrisku to vrelo. Plamienok negatívnych vášní na ihrisku otec uhasil vylúčením domáceho hráča… ešte v prvom polčase. Bolo “zle”. Človek by si myslel, že za čestnosť sa vám nič nemôže stať. Môže. Lebo “nezarobil” ani delegát. Ten dal otcovi zlé hodnotenie. Otec si nebol vedomý žiadnej chyby, nič vedome nezoral. No a niečo podobné sa mu stalo viackrát… Za odpískanú rovinu, zlé hodnotenie. A vrcholom bolo, keď mu zastavili činnosť na nasledujúci zápas.
Na okraj ešte uvediem, že “zážitkov” bolo neúrekom. Napríklad: Pískal kdesi zápas a ten nedopadol podľa predstáv domácich fanúšikov. Hráči s tým až taký problém nemali, ale od fanúšikov si vypočul mnohé vybrané slová na svoju adresu už počas zápasu… Osprchoval sa, osušil a chcel ísť tradične na svojom bicykli domov. Lenže funkcionári, ktorí majú povinnosť ochrániť rozhodcu, to nevedeli v tej chvíli vyriešiť ináč, ako naťahovaním času. Pán rozhodca, nechoďte ešte, lebo vonku vás čakajú a chcú vás biť. Po hodine našli riešenie. Využili, že sa tlupa nasrdených fanúšikov zmenšila a aj vášne trocha opadli, ale pre istotu ho aj s bicyklom naložili do auta a zaviezli kilometer-dva za dedinu, aby sa vyhol stretu s rozzúrenými fanúšikmi a upaľoval domov.
Vrátim sa však k situácii s delegátom. Otec doslova doplácal na svoju čestnosť tým, že dostával pochybné hodnotenia od delegátov. Nie pravidelne, ale často. Hnevalo ho to. Odhodlal sa ku kroku, ktorý nie je tak bežný. Na svojom kariérnom rebríčku sa snažil stúpať. Prirodzene. Ale tentoraz napísal list na futbalový zväz, kde popísal praktiky, s ktorými sa stretával v súťažnom futbale a požiadal o vlastnú degradáciu! Mal rád futbal a bavilo ho rozhodovanie. Požiadal, aby ho preradili do okresnej súťaže… Myslel, že ten tlak tam bude menší.
Chvíľu teda pískal tam. A pointa celého jeho účinkovania v čiernom prichádza až teraz. V jednej sezóne pískal Odorínu podozrivo viac zápasov vonku. Najskôr tomu nerozumel, ale pískal tam, kde ho delegovali. Raz mu to však jeden z funkcionárov z Odorína prezradil. Povedal mu pred všetkými, verejne aká bola pravda. Povedal toto: “Pán Šefčík, vy ste výborný rozhodca! Ale doma vás pískať nechceme.”
Odorín je pri Spišskej Novej Vsi, kde sídlili funkcionári okresného futbalu a rozpis rozhodcov robili oni. Ľudia z Odorínskeho futbalu mali na to dosah a povedali im len jednoduchú vec – aby im na zápasy vonku, ak to ide, delegovali Šefčíka. Pre tých, ktorí doposiaľ nepochopili (rovnako ako sprvoti aj môj otec) o čo šlo, tak tu je vysvetlenie: Odorín hral v tej dobe (viac ako 30 rokov dozadu) dobrý futbal. Vonku si so súpermi zväčša dokázali poradiť. Potrebovali len jediné – aby ich rozhodca nepoškodil. A na to potrebovali Šefčíka. Lenže, keď hrali doma, občas potrebovali “rozhodcovskú pomoc” a preto tu vyložene toho istého rozhodcu nechceli, lebo vedeli, že nepomôže.
Vyšpekulované jednoducho a pritom geniálne. Bez priamej korupcie, manipulovaním, alebo usmernením výberu rozhodcu si zabezpečili výhodné podmienky. Keď mi otec spomínal, prečo s rozhodovaním úplne skončil, povedal mi túto vetu: “Zneužívali moju poctivosť a čestnosť!”
Ako teda napokon dopadla kariéra jedného rozhodcu? Napísal dlhý list na futbalový zväz. Pravdivo o tom, čo a ako sa vo futbale deje. Odkryl veci, aby kompetentní vedeli. Mám však podozrenie, že oni to už tak či tak vedeli… Otec vymenil kopačky za maratónky a začal behávať maratóny. Ale to je už iný príbeh…
Áno, posunuli sme sa týmto príbehom o vyše 30 rokov, ale v tom, ako sa “darí” a ako by sa malo dariť čestným ľuďom v našej spoločnosti, nám treba ešte veľa, veľa pracovať, lebo mám obavy, že fungujeme stále v rovnakom bahne. Minule som videl reportáž, v ktorej sa jeden z obvinených rozhodcov vyznáva, že “všetci tak konajú”. Chcem povedať, že tomu neverím. Len tí skorumpovaní si na to už tak zvykli, že si myslia, že všetci musia byť ako oni a že sa už ani inak konať a žiť nedá. Dá. Minule mi jedna komunálna politička povedala, že sa mám na “to” pozrieť z inej strany, z iného uhla a neuvidím to také čierne. Nepresviedčajte ma! Mám svoje oči, svoj, s pokorou si myslím, že nie zlý “uhol” a vidím, čo sa deje. Ani mne sa nedýcha ľahko a verím, že je nás veľmi veľa. Nechcem, aby to vyznelo pyšne (lebo s tým až tak nesúhlasím a treba mi veľa na sebe pracovať, aby som sa k tomu vôbec priblížil), ale nedávno mi jeden kolega vravel: “Marek, ty si až príliš dobrý a niektorí ľudia ťa preto zneužívajú…” Niekedy to tak vyzerá a možno má fakt pravdu. Ani nie tak s tým, že som dobrý, ako s tým, že to niektorí zneužívajú. Viete však akú to má výhodu? Podobne ako môj oco, ani ja sa nemusím báť, že ma vlastné svedomie vyfliaska po tvári.
Otec môj, vďaka za pozitívny príklad.