Marek Šefčík

Minulú nedeľu vybuchla v kostoloch na Slovensku “rozbuška”, ktorá vyvolala reťazovú reakciu v médiách i medzi ľuďmi. Čítal sa tzv. pastiersky list, ktorý bol podpísaný našimi biskupmi. Reakcie boli rôzne, no hlučnejšie, viac vyčnievajúce boli tie negatívne. Ako si to tí biskupi vôbec dovolili používať na “rodovú rovnosť” tak hrubé a agresívne synonymum “kultúra smrti”? Bombardovanie na ich adresu sa rozpútalo v médiách a pridávali sa aj niektorí diskutujúci na internete, či blogeri z radov kresťanov, ktorí nešetrili kritikou. Čítaj ďalej…

Opäť sú tu po roku “dušičky”. Kahancové stohy v nákupných centrách prekážajúce inému tovaru už od začiatku októbra. Jesenné prázdniny. Komplikované cestovanie, množstvo áut na cestách, preplnené vlaky, autobusy predovšetkým v smere západ-východ a potom opačne. Vandali na cintorínoch, krádeže. Vydlabané tekvicové svietiace hlavy… Čítaj ďalej…

Dnes je slávnosť svätých Cyrila a Metoda a okolo toho sa už pohovorilo a popísalo, v ostatných dňoch, neúrekom. Súvisí to s jubileom, ktoré pripadlo práve na tento rok. 1150 rokov od ich príchodu na naše územie… Čítaj ďalej…

Dnes i včera to bolo cítiť počas obedňajšej prestávky. V jedálni komornejšia atmosféra, známe firmy, ktoré prichádzali na obedy vyhladované a stavali sa, podľa možnosti, dopredu, chýbali… V minulom týždni sa po chodbách školy potulovalo zopár netradičných ksichtov. Jednou skupinkou boli učitelia z iných škôl, ktorí tvorili spoločne s domácimi obyvateľmi zborovne jednotlivé maturitné komisie a druhou skupinou boli bledoksichťáci (rozumej pobledlí štvrtáci čakajúci na svoju príležitosť prezentovať nadobudnuté vedomosti pred verejnosťou). Čítaj ďalej…

Nie je to sranda. A kto tvrdí, že je, nech si to ide vyskúšať. Hovorím o výchove a vzdelávaní mladých. Žil síce v inej dobe, ale nedá sa povedať, že to mal jednoduché. Vychovával a vzdelával poväčšine “flákačov z ulice”, o ktorých nikto nejavil záujem, ba čo viac, spoločnosť ich odsudzovala. A spočiatku aj jeho. Ale brázda, ktorú vyoral do duší mladých chlapcov zostala brázdou hlbokou, brázdou lásky k iným. Dokázal priťahovať svojou charizmou a dobrým príkladom, bol vzdelaný, múdry, ale pritom ľudský a jednoduchý natoľko, aby sa dostal “pod kožu” svojich zverencov. Kde je už ono 19-té storočie? Kde už je teraz ten vychovávateľ? Nieto tých časov, niet ani jeho. A predsa je tu s nami aj teraz a priťahuje ako magnet, inšpiruje, dáva nádej, posúva hodnotu tejto práce, práce s mládežou, o level vyššie. Čítaj ďalej…

Fúka. Tomu sa nehovorí vetrík. Prichádza od severu. Žiadny teplý vetrík. Je to jeho surovejší brat. Že sfúkol plamienok? To je nič. Nevkusný, ľahký, plastový veniec prevrátil a preniesol k tretiemu susedovi. Aj kahance poprevracal. Plastové s ľahkosťou, sklenené s menšou námahou. A pozval si na pomoc aj kamaráta. Zo šedej plachty na nás prská, pľuje. Čítaj ďalej…

Keď sa v auguste 2009 ženil môj brat, na tej svadbe som zažil niečo, na čo budem spomínať ešte veľmi, veľmi dlho. Moja, vtedy 94 ročná, prababka tam sedela a debatovala s okolosediacimi. Prišiel som za ňou a požiadal ju o tanec. “Ach Marek!? Ta co ši šaľeny? Dze ja už vladam?” “Ľem poce!” Asi tak nejak prebiehala komunikácia medzi tanečníkmi pred tancom. Nabrala silu, nechala palicu bokom a predsa sa postavila a vykročila spoza stolov ku mne. Potešil som sa. Tancovali sme len dve, tri minuty, ale videl som na nej, že je šťastná, a že aj keď s problémami, aj tak si to užila. A priznávam, že aj ja. Zatancovať si takto sólo s najstaršou účastníčkou svadby, s mojou prababkou, bola pre mňa česť. Čítaj ďalej…

Netreba dlho surfovať po nete a človek narazí na články o kauze, ktorá sa spája s odvolaním Trnavského arcibiskupa Róberta Bezáka. Nevidím do spomínanej kauzy podobne, ako zrejme všetci (takmer všetci) veriaci ľudia na Slovensku. Takže ani ja nevnesiem nového svetla do prípadu. Ale môj článoček nemá v žiadnom prípade takúto ambíciu. Chcem iba krátko ponúknuť môj pohľad na vec… Čítaj ďalej…

Cestovával som dva roky hore-dolu naprieč Slovenskom. Rýchliky na trase Bratislava – Košice sú v istých chvíľach konzervy, do ktorých niekto obúvacou lyžicou natlačil ľudí ako sardinky. V prípade vyššej teploty ovzdušia netreba žiadne prísady. Sú automaticky “vo vlastnej šťave”. Pravidelne v piatky z Blavy na východ a v nedele večer nazad. Začiatkom a koncom Vianoc a Veľkonočných sviatkov je ten problém ešte vypuklejší. Ak by boli vagóny gumené, tak by boli napuchnuté na prasknutie tak, že by si dva oprotiidúce vlaky zavadzali a museli sa obchádzať jedine vo viackoľajovej stanici. Asi tak 3 – 4 koľaje jeden od druhého… Možno sa situácia za tie roky zmenila, ale myslím, že rapídny posun k “prevzdušneniu” konzerv sa nekonal. Čítaj ďalej…

Včera dovečerali. Rozlúčka, keď im umyl nohy, hľadel im do tvárí, sklonil sa a slúžil a so smitkou v ruke označil bolestne jedného z nich za zradcu, bola veľmi emotívna. Vedel, čo ho čaká. Oni nerozumeli. Peter si nechce dať umyť nohy, pýtajú sa kto je zradcom. Judáš sa s mešcom krvavých strieborniakov vyparí. Táto ich večera bola posledná. Nastáva noc, tma. Na čelo vystúpia kropaje potu a napätie je tak veľké, že sa do potu vmieša krv, ktorá ho sfarbí na červeno. Úpenlivý pohľad k Otcovi a pokorné “Nie ako ja chcem, ale ako ty”. Nasleduje výčitka smerom k nám. “Ani hodinu ste nedokázali so mnou bdieť?”  Sme slabí, naša vytrvalosť sa ani vytrvalosťou nazvať nedá, zrádzame na každom kroku, zakolíšeme pri najmenšom vánku. Naše petrovské “Aj keby ťa všetci opustili, ja nie, Pane” si zaslúži mocnejšie kikiríkanie, ako to, ktoré zvonilo v ušiach plačúcemu a ľutujúcemu Petrovi. Sme kresťanmi často, len za “dobrého počasia”. Chodievame do kostola len kvôli akejsi tradícii a nežijeme vieru skutočne. Na to sa hodí Pavlovo – “Viera bez skutkov je mŕtva!”

Čítaj ďalej…