(foto: aktuality.sk)
Po deviatich mesiacoch pohodičky pod tvojim srdcom, som kdesi, kde nie je až tak fajn. Niečo mi chýba. Mamička, myslím, že mi chýbaš ty. Tvoje mliečko, tvoje pohladenie, tvoja prítomnosť. Tvoj bozk na moje líčko. To všetko a ešte viac. Maminka moja, ja neviem presne, čo sa vlastne stalo. Neviem, čo je s mojim oteckom, neviem ani, či ste spolu a premýšľate o mne, alebo si niekde učupená sama a možno aj plačeš… Čítaj ďalej…
(zdroj: http://obrazky.4ever.sk)
Sedíme vo vlaku. Cestujeme z Malaciek. V Levároch nastúpia do vlaku tí, ktorí mali byť už pred dvoma hodinami doma. Bola zastavená doprava na trati. Zberali ženu. Po kúskoch. Kdesi v Moravskom Jáne sa rozhodla postaviť do cesty vlaku… Pár dní na to – vystúpim z vlaku v Kútoch. Motoráčik do Skalice nás tam nečaká. Výluka. Autobusom. V autobuse sa dozvedám, čo sa stalo. Vlak zroloval auto niekde pri Kopčanoch. Šofér tvrdí, že tragická nehoda. Znova smrť. O pár dní sa dozvedám, že to bol 22 ročný mladík. Počkal za kríkmi a keď bol vlak blízko, vyšiel na koľajnice. Odparkoval si to tesne pred vlakom. Ten už nestihol včas zareagovať. V tých zošrotovaných plechoch nemal šancu na prežitie. Dôvod? Vraj ho nechala frajerka… Čítaj ďalej…
my sme iba figurky. za nas bojuje NIEKTO iny… (zdroj: theatlantic.com)
Čakal som v rade. Naťukala do pokladne všetko, čo som mal v košíku. Zaplatil som kartou. Ako vždy, aj teraz som si kontroloval pokladničný blok. A narazil som na chybu. Oslovil som ju. “Bral som ten drahší chlieb a vy ste mi zarátali lacnejší…” Rozdiel bol iba 20 centov. Ale ja som si len odbehol z domu s kartou v ruke. Nemal som pri sebe tých 20 centov, aby som jej doplatil… Nestihla sa ani nadýchnuť, nie to mi ešte odpovedať. “Nezdržuj!” Vyblafol zo seba výčitku smerom ku mne mladý muž stojací v rade za mnou. Drzo, nervózne, nepríjemne. “Vydržte chvíľu” odpovedal som mu relatívne pokojne. Priblížil sa ksichtom ku mne a povedal vetu, na ktorú len tak nezabudnem: “Dám ti hlavu!?” Čítaj ďalej…
pre kazdeho 24 hodin denne (foto: tvujzivot.cz)
Je to pravda. Nemám toľko pokoja, koľko by sa pred Vianocami patrilo. A jedna vec mi zúfalo chýba… Čítaj ďalej…
(fotil: martin liziciar)
Odvtedy už ubehlo neuveriteľných 11 rokov. Učil som na gymnáziu v Šaštíne 2 roky a aby som tam mohol učiť naďalej, presťahovali sme sa do objektu pri bazilike. Bol tam taký trojizbový domček, v ktorom sme bývali asi 8 mesiacov. Tých 8 mesiacov bolo zaujímavých. Žili sme vlastne blízko školy a keď si šli študenti popoludní zahrať do telocvične futbal, len mi zaklopkali na okno, a mohol som ísť s nimi. Moji svišti synovia Oliver a Marek mali vtedy necelé dva roky. Hrali sa na piesku s lopatkami, mali lopty (jedna padla za obeť vlčiakovi Nerovi). Robili lapajstvá a nútili svoju mamku, aby mala neustále oči na stopkách. V tom čase žil v objekte kláštora aj salezián, z ktorého vychádzali lúče dobra, pochopenia, obety. Človek vyrovnaný so životom, ktorý si ho otestoval skutočne veľmi tvrdo. On však vo všetkých skúškach života obstál na výbornú a všetci, čo sme ho poznali, vám môžme zodpovedne povedať – toto je svätec. Čítaj ďalej…
zdroj:doublestarblog.sk
Vieš veľmi dobre, že ťa milujem. Nemám najmenšiu pochybnosť o tom, že si. Keby si nebol, tak už ani ja nelozím po tomto svete. Pár krát si ma už vytrhol z pazúrov smrti. A prečo by si to robil? Asi si mal so mnou svoje zámery. Moja hlavná misia je moja rodina. To viem. Ale za veľkú misiu som považoval aj tú “šaštínsku”. Pri nohách tvojej mamy vychovávať, vzdelávať mladých ľudí. Dobre vieš, že tú robotu mám rád. Vieš, že ma napĺňa byť dlátom v tvojich rukách. Nie je to vždy ľahké, ale robím to rád a ešte stále so zápalom. Čo ti budem hovoriť – pod dohľadom tvojej mamičky cítim o to väčšiu zodpovednosť za to, čo im poviem. Cítim, že si sa teraz zamračil a hrozíš mi, aby som stále bojoval so svojou pýchou. Teba nemôžem oklamať. A musím priznať, že občas zlyhám. Ale sľubujem, že sa budem snažiť polepšiť. Pamätám na ten mlynský kameň, ktorý si spomínal v súvislosti s pohoršením… Som preto opatrný. Nerád by som si potom zaplával s tou ťarchou na krku. Čítaj ďalej…
Deti sa nemajú báť, ale šibalsky smiať 🙂
Môj syn je gemblér. Aspoň sa mi to tak vidí. A povedal, že i jeho pár kamarátov strká prachy do výherných automatov. Nemajú 18, ale to majiteľom podnikov, kde sú tie automaty umiestnené, zjavne neprekáža. Firma, ktorá automaty vlastní, zarába a zarába tiež ten podnik, ktorý naši synovia navštevujú. Miznú nám prachy. V peňaženke mám zopár drobných a bankomatovú kartu, aby som tomu predchádzal. Snažil som sa vysvetliť pani v tom podniku, že to je pre môjho syna zlé, ale ona len arogantne poznamenala, že to nie je jej chyba, a že tam môj syn nemusí chodiť keď nechce. Snažím sa zalarmovať viacerých rodičov, ktorých tlačí topánka na podobnom mieste, spíšeme petíciu, odnesieme žiadosť mestu a mesto koná. Mestská polícia kontroluje podniky a nedovolí, aby sa v nich mladiství zdržiavali pri výherných automatoch. Kontroluje aj predaj alkoholu neplnoletým. Počas dňa dokonca nesmú byť automaty v prevádzke. Až večer. No super. Aspoň niečo. Našiel sa niekto, kto nám dal za pravdu a mal tú moc zastaviť, alebo aspoň obmedziť pád našich detí do hlbokej priepasti, z ktorej je veľmi komplikovaný návrat… Čítaj ďalej…
Rok čo rok sa v týchto dňoch rozhodujeme pre gýč. Čím väčší, tým lepší, čím viac, tým lepšie. Z cintorínov vytvárame smetiská plné plastového a skleneného odpadu. Úctu a spomienku na nebožtíkov si zvrátene spájame so zasypaním ich hrobov odpadom. Nie jeden článok som o tom v minulosti napísal. Ale… škoda reči. Fakt. Ešte sa môj postoj nepáčil aj niektorým ľuďom, ktorí sú mi blízki, či sú priamo z rodiny. Lenže ja si nemôžem pomôcť. Mám na to svojský názor a vyzerá to, podľa toho, čo sa na cintorínoch nachádza a deje, že je výrazne menšinový… Čítaj ďalej…
V minulom týždni som zaregistroval dve, zdanlivo nesúvisiace, zaujímavé veci. Prvá súvisí s “s mojou kolegyňou” blogérkou a druhá s mojim koníčkom cestnou cyklistikou. Obidve veci, o ktorých chcem pár slov napísať, ma dosť vyrušili a preháňajú sa pomedzi ďalšie moje myšlienky, ako znepokojujúci chladný a nepríjemný vietor… Čítaj ďalej…
Veľký piatok. Deň, ktorý je medzi kresťanmi dňom spomienky na Kristovu smrť. Umučenie. Všetko stíchne, skloní hlavu, odrieka “Pane odpusť nám…”. Čítaj ďalej…
