Vždy, keď nás navštíviš, nútiš nás plakať. Vždy, keď prídeš, je všetko iné nepodstatné. Vždy, keď sa nám ukážeš, uvedomíme si svoju zraniteľnosť. Vždy, keď nás prekvapíš, nevieme sa brániť. Vždy, keď sa objavíš, nútiš nás premýšľať. Zakaždým to však bolí. Veľmi. Čítaj ďalej…
Niektorí to vyriešia tak, že vypustia zo seba tri štyri vulgárnejšie výrazy a ventil povolí. Ja som sa to nikdy nenaučil. Jednoducho, nehovorím tak. Možno by sa občas zišlo tak od pľúc si zanadávať, ale ja to neviem. Našiel som si svoje spôsoby. Prvým ventilom sú pre mňa slzy a ďalším písaný text. Proste sa z niektorých vecí vypíšem. Niekedy sa mi uľaví, inokedy ostáva ešte tretia, posledná možnosť – čas. Slzy už boli. Teraz skúsim písať. Čítaj ďalej…
zdroj: coronavirus.miami.edu
Keď tsunami zasiahlo jadrovú elektráreň, bolo to veľmi zlé. Rádiácia. Keď sopka buchla, bolo to tiež zlé. Láva ničila všetko navôkol. Keď iná sopka vypúšťala do ovzdušia sopečný prach, znova bolo zle. Prach ochromil leteckú dopravu. Keď horelo obrovské územie Austrálie, či lesy na Sibíri, zas zle. Oheň likvidoval všetko živé a nechával za sebou spúšť. Keď v Taliansku, Anglicku a ďalších krajinách voda v riekach, či v mori nepríjemne stúpla, tiež zle. Záplavová voda ničila majetok, brala aj životy. Aj nedávne víchrice boli mimoriadne nepríjemné. Silný vietor bral strechy, nivočil príbytky ľudí, autá a ohrozoval životy.
(foto: páter Matúš)
Poznám ho krátko. Pár mesiacov. Nemá veľmi šťastie v živote. Trápi sa, hľadá sa. Jeho tvár je pričasto smutná. Videl som ho pár krát sa usmiať – poväčšine vtedy, keď som povedal nejakú blbosť, niečo vtipné na jeho adresu. Nie je veriaci. Ani neviem, čo mi to napadlo, ale len tak, medzi rečou, som sa ho opýtal, čo bude robiť o polnoci. Asi to bola aj preňho prekvapivá otázka. Zareagoval, že ešte nevie…
Neustále sa musíme zamýšľať nad životom. Niečo v našom vnútri nás núti, aby sme tak konali, bez ohľadu na to, či chceme, či nie. Väčšinou sa zahĺbime, alebo lepšie povedané, snažíme sa pochopiť hĺbku zmyslu života. Prečo tu vlastne sme? Môžeme viesť nekonečné diskusie, môžeme sa domnievať, presviedčať jeden druhého, môžeme veriť Kristovi, alebo jeho učenie spochybňovať. Niektorí sa priklonia na túto stranu, iní tam a ďalší vymyslia celkom iný filozofický prúd… Čítaj ďalej…
Dieťatko narodené v 24. týždni tehotenstva (zdroj: sme.sk)
Tento článok vznikol na prianie otca nebohého chlapčeka. Áno, všetko nasvedčuje tomu, že sa v záznamoch malo objaviť nie “biologický materiál”, ale “riadne narodený chlapec”.
Kamarát chodil vtedy smutný. Nevedel čo si počať. Vedel, že sa stala obrovská chyba, ktorá stála jeho syna život. Ale bojovať proti presile? Postaviť sa proti inštitúcii? Ako? V tej bolesti však nezložil zbrane. Konal. Nie v snahe o pomstu, ale v snahe dosiahnuť spravodlivosť. Dokázať, že niekto ľahostajným prístupom pochybil a jeho prvorodený syn zomrel. Jeho bolesť i bolesť jeho partnerky zo straty vytúženého dieťaťa bola veľká…
Teraz čakajú znova potomka. Tešia sa, ale majú obrovské obavy. Ju už previezli z tej nemocnice do Bratislavy. Nechcú zažiť druhý krát to isté.
Zaklopal mi na dvere. V ruke držal list… Čítaj ďalej…
(zdroj: medievalheritage.eu)
V tenisovom svete sú turnajovou špičkou tzv. Grand Slam-y. Ide o najsledovanejšie tenisové udalosti a vyhrať ich znamená, nezmazateľne sa zapísať do histórie “bieleho” športu. Australian open, French open, US open a Wimbledon. Z nich však jeden turnaj predsa len vyčnieva nad ostatné. Je to práve prebiehajúci Wimbledon. Je akoby takou čerešničkou na torte grandslamov. Jednoducho im kraľuje a tenisti to vedia. Prestížny, legendárny turnaj sa hrá na tráve a má vyše 100 ročnú tradíciu… Čítaj ďalej…
V lete pred rokom, keď sme boli pri babke, nemalo už veľmi zmysel pýtať sa jej nejaké hlboké veci. Prihovorili sme sa, ale čakali sme už len jednoduché odpovede. Alzheimer. Už dosť pokročilý mazal ako na počítači “backspace”. Existujú vžak veci, ktoré sú nezmazateľné. S nastupujúcou stareckou demenciou sa vymazávala nedávna história a posielala sa do nenávratna. Tá staršia, zafixovaná tam ešte stále niekde bola. Potom prišli chvíle, keď už ani rok narodenia 1933, predtým tak dobre zafixovaný, nebolo možné obnoviť a vyvolať v spomienkach. Ani syna, či vnuka identifikovať už nešlo.
(zdroj: saintdismas.org)
Počuli sme ten príbeh už toľko krát… Asi by mal byť náš zrak upretý na Krista, ktorý trpí, visí na kríži a potom vstáva. My, ktorí toto obdobie neberieme len ako pár dní voľna, veríme v to, že život nekončí prázdnotou. Je to naša nádej a prisľúbenie od Ježiša, keď na mnohých miestach hovorí, čo nás čaká. Napríklad v Jn 14, 3 sa píše: “Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.”
