Marek Šefčík

Keď sme kedysi chodievali k rodičom na východ, vždy bol dátum 3.1. niečim výnimočný. Moja prababka, teda praprababka mojich detí mala vtedy narodeniny. Najstaršia členka našej rodiny by sa v tomto roku dožila 99-tky. Už tu druhý rok s nami síce nie je, no tretí január nás aj tak spojil v spomienke na ňu. Čítaj ďalej…

Učiť na strednej škole síce nie je malina, ale má to svoje neopakovateľné čaro. Vždy hovorievam, že na nejakú tú päťku z matiky, alebo iný čiastočný neúspech na angličtine človek zabúda relatívne skoro. No také výlety, mimoškolské akcie, triedne “srandičky”, zážitky zostávajú často na celý život. V tomto roku som dal žiakom ponuku na turistický krúžok. Záujem síce nebol obrovský (všetci vieme, že dnešná mládež lepšie znáša otlaky na zadku od vysedávania za počítačom, ako nejaký ten pľuzgier získaný na turistických chodníkoch), ale predsa len sa našli odvážlivci, ktorí sú ochotní podstúpiť aj útrapy za dosiahnutie vznešenejších cieľov. Čítaj ďalej…

Nasedááát! Jede se na rodinný výlet!

Sobota popoludní, tradičná zostava – dvojčatá, Lianka, Milka a ja a … výlet na Branč. Do dedinky Podbranč sme sa vyviezli a od tamojšej krčmy sme, po krátkom výstupe, boli na hrade Branč. Čítaj ďalej…

Človek občas potrebuje dostať po papuli. Možno ani nie doslova, ale aspoň obrazne. Proste, aby sa prebral, aby nerobil blbosti, aby sa na nikoho nehral, aby bol pokornejší, aby viac myslel na dôležitejšie veci v živote. Dôvodov je mnoho. Často sa cítime byť silní, takmer neohroziteľní, keď sa pozrieme okolo seba, nadobúdame pocit, že sa nám celkom darí, že nám nič dôležité nechýba… A potom príde náhle vytriezvenie. Čítaj ďalej…

Spoločne s mojim bratom Oliverom sme prežili veľkú časť prázdnin u starých rodičov na východe Slovenska. Máme tam dedkov, babky, bratancov, sesternice, ujov, tety, Matúša. Matúš je ockov brat a má fakt dobré hry na playstation… Keď bola babka s dedkom u nás, tak navrhli, že nás dvoch vezmú vlakom so sebou k nim. Ocko, mamka a Lianka prišli za nami o nejakých 10 dní. Aspoň sme chvíľku neboli pod rodičovským dozorom :). No, ale potom, keď prišli, naplánovali sme si výlet do Vysokých Tatier… Čítaj ďalej…

Keď som sa narodila, bola som maličká. To je asi normálne :). Spávala som v mojej postieľke. V takej s mrežou. Asi aby som neušla. Ale teraz už mám 4 roky a okrem dlhýýých vlasov, mám aj dlhé nohy. A postieľka mi začínala byť pritesná. Občas som svoje pohodlie vylepšovala tak, že som zaparkovala medzi mamkou a ockom v ich veľkej posteli. Mama sa síce furt sťažovala, že je nevyspatá, lebo sa mi musí uhnúť a spí na krajičku postele, ale otec, ten spí jak drevo a neuhne ani o centimeter. Vlastne aj on si občas posťažoval, že lepšie je zobudiť sa ráno na budík, ako na to, že ho niekto (to akože ja) kopne do hlavy! Možno aj tieto kopance primäli otca a mamu k tomu, aby sa situáciu rozhodli riešiť.

Tento mesiac sa to podarilo zrealizovať. Moji dvaja bratia dostali poschodovú posteľ a mne ostala tiež jedna veľká. Celú detskú izbu sme premenili ako v rozprávke. Hovorím “sme”, lebo aj ja som pomáhala. Dedko, babka a aj ockov brat Matúš prišli na pomoc. Najskôr sme sa “vyšantili” na stenách. Všetko dolu, až po panely. Strop, steny, podlaha, všetko malo byť nové… Prilepím tu aj niekoľko fotiek. Všade bol bord neporiadok…

Čítaj ďalej…

Z Trnavy, z VUCky nám do schránky občas vhadzujú nejaký časopis. Viete, niektorí ľudia nesurfujú po nete, iní vôbec nevyhľadávajú regionálne správy z ich kraja, ďalší majú radosť, keď niečo príde “zadarmo” do poštovej schránky (okrem letákov, samozrejme). No a všetci sme ochudobnení o správy o tom, čo naši volení predsavitelia z vuciek vlastne robia. Občas ich vidíme, ako sa ukazujú tu a tam na kulturnych, športových, alebo spoločenských akciách, ale to je málo. Ešte to chce nejakú tu fotečku, či správičku aj v tlačenej podobe. Keď minule došlo jedno číslo tohto časopisu, moji chlapci ho ihneď zaniesli Lianke so slovami “Tu máš, čítaj si, to je tvoj časopis!” Ako na to prišli, tomu som nerozumel ani ja. A ich vysvetlenie bolo skutočne úsmevné… Čítaj ďalej…

Sú veci, ktoré prijmete s pochopením, niektoré iba tak “prelezú” okolo vás, ďalšie možno potešia, či pobavia, ale sú aj také, ktoré človeka naštvú. Napríklad dnes bol pondelok. Taký výnimočnejší deň v tom, že sa mu vraví veľkonočný. Čítaj ďalej…

Po roku a pol prišli na Slovensko na návštevu. Peťa, Lucas a Gael. Kedysi bývala Peťa so svojim bratom Martinom aj s rodičmi oproti nám. Zvykli sme si na nich. Naši susedia so svojimi starosťami aj radosťami. Občas sme zašli k nim na návštevu, občas oni k nám. Pozhovárali sme sa, povzbudili navzájom. Pred časom si “susedia” postavili dom a presťahovali sa. Stretávame sa už menej často, ale povedal by som, že o to radšej. Petra cestuje po svete, pracuje na istom projekte už niekoľko rokov v Brazílii spoločne so svojim priateľom Lucasom. Majú spolu chlapčeka – Gaela. Keď sa nám narodila naša Lianka, stala sa tiež aj radosťou ich rodiny. Tešili sa s nami. O rok neskôr sa radosť znásobila. Prišiel na svet Gael, a to bolo to pravé. Urobil nielen svojich rodičov, ale aj babku s dedkom šťastnými. Mladí bývajú v Brazílii a teraz sú tu na návšteve. Pozvali nás k nim… Čítaj ďalej…

Bývame od našich starých rodičov dosť ďaleko. My v Holíči, čo je vlastne na hraniciach s Českom, oni kdesi ďáááleko pod Spišským Hradom. Preto s nimi nie sme tak často, ale chodíme k nim len príležitostne, zopár krát za rok. Teraz boli Vianoce. Už začiatkom decembra som hovorila mamke, že chcem ísť k babke, a že sa teším. Začiatok Vianoc, narodenie malého Ježiška, sme oslavovali ešte doma. Aj stromček sme mali. Živý, voňavý. A pekný. Moji bratia boli s ockom dokonca na polnočnej omši. Vydržali. Dostali lego a skladali ho skladali až do polnočnej. Čas im ubehol rýchlo. Aj mne. Ja som si výdatne pospala. Potom už som sa nemohla dočkať, kým prejdu ešte dva dni, aby sme už cestovali na východ. A aby som nezabudla – okrem iného som dostala pod stromček žehličku. Takú čo svieti, hrá melódiu, aj vibruje. Tešila som sa, žehlila som, čo sa dalo. Aj rifle priamo na ockovi. Ale žehlička mi spadla a prestala hrať. Tí Číňania zas niečo pohnojili. Blbli nejaké kontakty. Nevadí. Mala som aspoň o dôvod viac, tešiť sa na cestu, lebo som vedela, že ockov brat Matúš mi to určite opraví. Aj babke do telefónu som to povedala. Všetko o mojej pokazenej žehličke… Čítaj ďalej…