Branisko (zdroj: hiking.sk)
Už sa mi to pár krát stalo. Zdalo sa to komplikované, ťažké, často neriešiteľné. Veľký smäd. Ale kdesi poblíž bola studňa, z ktorej načrieť už nebolo ťažké. Mohol by som tu rozpisovať dlho predlho, ako ma v mojom živote sprevádza ktosi, kto nedovolí, aby som smädom zahynul. Vždy je poruke niekto, kto pomôže, vždy je blízko nejaká ochranná ruka. Svoju slabosť a obmedzenosť cítim na každom kroku… Čítaj ďalej…
ZŠ Spišské Podhradie
Už by som nevedel ani vymenovať všetkých spolužiakov zo základky. Mám po štyridsiatke, prešiel čas. Z gympla mávame stretnutia, ale zo základnej nie. Žijem kdesi na západe krajiny, odišiel som pred rokmi zo svojho rodiska. Vraciame sa tam na návštevy k rodičom, aj teraz sme boli. Spolužiakov stretávam sporadicky. Čítaj ďalej…
Už máme čosi za sebou. Odžité, odpracované. Náš majiteľ nás symbolicky vyniesol sem, aby nám tak poďakoval a vzdal hold. Zaslúžime si to. Už si teraz iba vylihujeme na vysokej skale a pozorujeme. Vedľa nás je dvojkríž, váš symbol. Máte tisícky príbehov, o ktorých by sme vedeli dlho predlho hovoriť. Mieša sa v nich odhodlanie, vytrvalosť, šťastie, pot, prekonávanie seba samého, láska k prírode, k horám…
Čítaj ďalej…
Ján Regec – môj dedo
Kedysi bojoval na fronte a v tom hluku bombardovania, streľby, v tej vojnovej adrenalínom nasiaknutej mele, keď fakt išlo o život, bežal s kamarátom so zbraňou v ruke bok po boku a kamarát mu zrazu hovorí – “Jano, veď ty nemáš oko!” Dedovi viselo oko z tváre. Črepina z nejakej míny ho zasiahla a vyrazila mu ho… Čítaj ďalej…
Kráčali sme po raji. Bolo nás viac, ale my dvaja sme šli spolu. S otcom. Zhovárali sme sa tak, ako už mnoho ráz predtým a verím, že ešte na nejeden rozhovor zostal čas. Chvíle s rodinou, keď sme spoločne na turistike, sú pre mňa niečim výnimočným. Neviem to presne opísať, ale tam, v nádhernej prírode, na skalách tatranských hrdých štítov alebo v čistej prírode kráčajúc po potôčikmi lemovaných turistických chodníkoch v Slovenskom raji, tam cítim niečo neopakovateľné. A ak sú tam okrem mojich detí a manželky aj moji rodičia, je to o to silnejšie. Čítaj ďalej…
Prológ
Od stredy večera sme mali návštevu. Od štvrtka do soboty bol 10.ročník Cibula Festu. V piatok bola slávnosť, keď sa na svojej ceste z Olomouca do Rakúska na chvíľu zastavili v Kopčanoch relikvie svätice. To a mnoho ďalšieho sa zmiešalo dohromady a zapisovalo do nášho vnútra zážitky, ktoré sa už menia na spomienky. Čo v nás ostáva? Čítaj ďalej…
Oliver po zdolaní kopca na Hrad Buchlov
Ako sa správame keď nám ide o život? Bránime sa, chceme sa zachrániť, postavíme sa na odpor agresorovi? Niekto situáciu, že šlo vyslovene o život ešte nezažil. Iný má už nejednu skúsenosť. Vo vypätej situácii som sa nachádzal neraz. Ostatný raz toť pred pár dňami… Čítaj ďalej…
(foto: pravda.sk)
Zabudli ste si už niekedy niekde kľúče? Peňaženku, doklady? A čo mobil? Blbý pocit. Mne sa to tiež občas prihodí. Predovšetkým s tým mobilom. Minule som si ho nechal v práci. Keď som to zistil, vrátil som sa preň. Sú to všetko nepríjemné veci, ale také sa stáva. Hovorievame často s humorom, že nastupuje skleróza či Alzheimer. Možno to konštatujeme aj bez toho humoru, lebo je to fakt, aj keď si to nechceme pripustiť. Čítaj ďalej…
Niekedy vedia prekvapiť. Človek by to nečakal a tak to zahreje pri srdci. Tak pozitívnu emóciu hladiacu srdce to vyčarí, že sa tlačia slzy do očí. Deti však vedia prekvapiť aj tak, že to bolí. Možno častejšie vtedy, keď sú vo veku, ktorý sa jednoduchým nedá nazvať ani zďaleka. Vtedy chceme aby boli čo najčastejšie “nad čiarou”, ale to je zväčša iba naše prianie. Pretože realita je skôr taká rozskákaná a sme vďační za to, keď to vylieza aj nad tú čiaru… Čítaj ďalej…
Toto už je rok 2011 a “uspávanka” pre vnučku 🙂
Bol som dnes na omši. A pri počúvaní liturgických čítaní a evanjelia sa mi v hlave vynorila myšlienka, ktorá ma zaniesla veľmi ďaleko. Ani nie tak geograficky, ale časovo. O niekoľko desaťročí dozadu. Vidím, ako sme s rodičmi u nás v dedine chodievali na omšu. V nedeľu to bolo pravidelne dopoludnia o deviatej. Nejaká slepačia polievočka už jemne vrela na sporáku od rána a mama ešte dovarila aj druhý chod. Nebolo to pravidelne, ale čas od času otec “chytil slinu”, zo svetlohnedého kufra, z ktorého dodnes cítiť taký zvláštny smrad, vybral červený akordeón Delícia a začal hrať. Čítaj ďalej…
