Oliver, naši budú hrať v noci. Budeme to pozerať, ak chceš, ale musíš ísť skôr spať. Ja ťa potom zobudím. To boli slová, s ktorými som ukladal do postele svojho 5 ročného syna včera večer.
S manželkou sme zaspali v obývačke na gauči asi o jedenástej. Predtým som si, samozrejme, nastavil budík na 01.15. Ten zazvonil ako mal a ja som v tej hlbokej noci Olivera zobudil, ako som mu to sľúbil. Chceš ísť pozerať hokej? – opýtal som sa. Áno – odpovedal a vystrelil z postele taký svieži, akoby predtým ani nespal. Tešil sa. Usadili sme sa na gaučovke, zapli televízor. Vtedy som ešte Milku poprosil, aby nám dala niečo pod zub, predtým, ako pôjde spať. No určite, nemám náhodou spraviť chlebíčky? – žartovala. Áno – pridal som sa – také poriadne aj s uhorkou a vajcom… A stalo sa niečo, čo som nečakal. Práve končila prvá tretina, keď nám mamka skutočne priniesla obložené chlebíčky. Aj s uhorkou, aj s vajcom. To bolo ešte teplé. Potom si ľahla k nám a s výnimkami gólových chvíľ našich hokejistov spala. Oliver a ja sme fandili od začiatku do konca. Čítaj ďalej…
Deti vedia byť úprimné. Niekedy až nepríjemne. Nepríjemne, samozrejme, pre nás dospelákov.
Som so svojimi 5-ročnými synmi na prechádzke a …ocko pozri aká tučná teta! – zakričí jeden. Inokedy som s nimi v obchode a “exceluje” druhý – ocko aha aká je tu malá teta! zakričí a každý sa otáča. Pozri sa mamka, ten ujo ma málo vlasov! Keby to dotyční ľudia nepočuli, bolo by všetko ok. Ale ako by to mohli nepočuť, keď chlapci stoja rovno pri nich. Darmo budete deťom vysvetľovať, čo je a čo nie je vhodné pred ostatnými hovoriť. Prekvapia vás furt ďalšou a ďalšou perlou, a to práve vtedy, keď to najmenej čakáte. Čítaj ďalej…
Odchádzal som v piatok večer na šachový tréning. Už som bol obutý a len tak mi vyletelo z úst… nie, nie, protéza to nebola :), ináč… utrúsil som… nie, znova zle, s trusom to nemalo tiež nič spoločné… takže vážne – povedal som manželke: “Ani pusu mi nedáš, veď to môže byť naše posledné lúčenie!?”
Čítaj ďalej…
Možno to nie je úplne v poriadku, no chcel by som pochváliť hniezdo, z ktorého som vyšiel. Teda ani nie tak to hniezdo, ale tých, ktorí sa o mňa starali, kým som sa nenaučil lietať sám…
Chcem sa s vami podeliť s mojim obdivom dvoch ľudí. Títo dvaja si pred pár rokmi našli novú dovolenkovú zábavu. Jednoducho si zbalia stan, spacáky, základné potraviny, zopár potrebných vecí do ruksakov a vyrazia na potulky slovenskou prírodou. Tie ich túry trvajú niekedy 12, 9, či 13 dní. Záleží od priaznivosti počasia a od ich výdrže. Treba spomenúť, že on nosí 19 a ona asi 13-14 kilogramový “batôžtek”. Žijú v malej dedinke Bijacovce pod, nie zas tak malým, Spišským Hradom. Tento rok sa odtiaľ doviezli vlakom až pod hrad Strečno, prenocovali a ráno sa vybrali brázdiť Malú Fatru. Suchý Vrch, Malý Kriváň, Veľký Kriváň. Po vyše 12 hodinách chôdze a ďalšej noci pod stanom, Smilovské Sedlo, Kraviarske, Baraniarky,… Terchová. Ďalších 8,5 hodiny a 20 km po horách v nohách. Noc, deň, 7 hodín driny…a tak ďalej 13 dní! Teda 12, lebo jeden deň si dopriali oddych na termálnom kúpalisku v Oraviciach. Prechodili Malú Fatru, Oravu, Západné Tatry a dostali sa až do Starého Smokovca, kde svoju “púť” ukončili. Sumár bol 265 kilometrov a 98 hodín čistého času na nohách! Čítaj ďalej…
