Manželom
Odchádzal som v piatok večer na šachový tréning. Už som bol obutý a len tak mi vyletelo z úst… nie, nie, protéza to nebola :), ináč… utrúsil som… nie, znova zle, s trusom to nemalo tiež nič spoločné… takže vážne – povedal som manželke: “Ani pusu mi nedáš, veď to môže byť naše posledné lúčenie!?”
Vždy sa zvítavame i lúčime bozkom, no aj tak som ju chcel podpichnúť. Nakoniec z toho až taká sranda nebola… Objala ma a pevne ma stisla so slovami “Ja viem, ale snáď nám Boh dopraje ešte nejaký ten čas spoločného života…”
Nechcel som rozoberať nás dvoch a náš vzťah (možno inokedy:)), ale poukázať na tú myšlienku, ktorá tam bola. Žijeme v zvláštnej dobe. Žijeme v dobe kedy mnohé krehké manželské a rodinné loďky stroskotávajú. A netreba k tomu často ani rozbúrené more sveta, stačia i omnoho menšie prekážky.
Za každý deň strávený s milovanou osobou môžeme byť vďační a každý deň v kríze, hádke, či tichej domácnosti je stratený, je nenapraviteľný, je nenávratne preč. Držme preto spolu, povzbudzujme sa navzájom. Nedovoľme nenávisti zabiť lásku, hádke a stresu zničiť radosť a šťastie…
… veď nikto z nás nevie, koľko dní ešte bude môcť milovať.
