Dnes poobede sa ozval zvonček v našom byte. Otvoril som dvere a … dievčatko.
Viete, existujú také skrinky, alebo šperkovničky, ktoré keď otvoríte, začnú hrať nejakú melódiu. Presne toto sa stalo teraz nám. Len melódia nebola trápne umelá, ale krásne ľudská. To dievčatko spievalo jemným hláskom krásne koledy, aké som ešte nepočul. Jednoducho a predsa teplo oblečené, na hlave čapica z vlny, v jednej ruke igelitka, v druhej prázdny pohár, do akého sa zavárajú kompóty.
Na “atrakciu” sa pribehli pozrieť aj Oliver s Markom. Aj im sa páčila. Dospievala pieseň, nadýchla sa a chcela spustiť ďalšiu. Pohladil som ju po čapici a opýtal som sa – “Ako sa voláš?” “Laura” – odpovedalo príjemným hláskom dievčatko. A stále sa smialo. Aj keď spievalo. “Počkaj chvíľu”- poprosil som ju a zbehol som pre nejaké ovocie. Milka mi medzitým ešte nachystala sladkosti. Toto zhltla jej igelitka. Potom som vybral niekoľko eurocentov, ktoré zazvonili v dovtedy prázdnom sklenenom pohári v jej ľavej ruke. Čítaj ďalej…
Prehupli sme sa z jedného do druhého. Zo starého do nového. Z dvetisícôsmeho do dvetisícdeviateho. Aj my sme to zaregistrovali…
Opäť nespala. Vyzval som ju na tanec. Podobne, ako som kedysi, na istej dedinskej zábave, prvý krát vyzval do tanca jej mamu. Vtedy som ešte nemal tušenia, že v roku 2008 na Silvestra o pol noci budem tancovať so svojim tretím dieťaťom. Zaspomínal som si. Aj na to, ako sme si vtedy zatancovali jeden slaďák a ona odišla domov. Musela ísť. Až po tej tancovačke 17.4.1995 som začal zisťovať s kým som to vlastne tancoval a koľko má vôbec tá kočka rokov… Čítaj ďalej…
Netopiere sú zákonom chránené. Náš je ešte chránenejší. Netopiere cez deň spia. Ten náš spí ešte viac.
Ráno vstanete, prežijete v bdelom stave celý deň a potom sa uložíte na nočný odpočinok. Myslím, že je to tak preto, aby si naša hrkálka (teda jej výplň) oddýchla. Mozog potrebuje odpočívať. Fajn. Ale existujú tvory, ktoré to majú vymenené. Hrkálka pracuje v noci a cez deň oddychuje. Netopiere. Tieto maličké stvorenia trávia dni so zatvorenými “očami a ušami” (presnejšie vypnutými ultrazvukovými senzormi) visiac dole hlavou v nejakých zákutiach (viď foto). Čítaj ďalej…
Skutočne to platí?
Na úvod jedna vtipotázka: Prečo sa pod policajtom roztopí sneh? Lebo múdrejší ustúpi! 🙂
Dnes sme s Milkou pozorovali našich šintrov Olivera a Mareka, ako sa hádajú a nemôžu sa dohodnúť komu bude patriť v danej chvíli tá a tá hračka. Komické bolo, keď sa v tom zúfalstve dostali do stavu zlyhávania akejkoľvek argumentácie. Nezaberalo ani z jednej, ani z druhej strany nič. Nastúpili slzy. Plakali všetky štyri oči. A my sme sa smiali, aká banalita ich dokázala rozplakať. Oliver sa snažil na riešenie sporu, ktorého predmetom bolo vlastníctvo dvoch žltých “kociek” (viď foto – pózovali, keď už tie kocky nepotreboval ani jeden z nich), prizvať sudkyňu mamku. A tá sa to rozhodla vyriešiť brnknutím na strunu uvedomelosti nášho o tri minúty staršieho dvojčaťa. Konverzácia prebehla asi takto: Čítaj ďalej…
Liana pár minút po narodení, 3,2kg, 50cm
ja
|
Ostali sme doma sami. Bez mamy.
Zbalila si veci a … Chlapci ostali mne. Iná možnosť neexistovala. Teraz, ale nešla na výlet, ale pre najkrajší vianočný darček. Dnes minútu pred obedom, našu rodinku navštívilo veľké šťastie. Narodila sa nám dcérka. Liana. Je to super. Po dvojčatách chlapcoch, veľmi príjemná zmena.
Tento článok nechce byť dlhý, nechce zaujať žiadnou spoločenskou témou. Tento článok len chce znova raz poukázať na tú malú veľkú krásu – život. A chce vysloviť slová vďaky. Ďakujem všetkým, ktorí našu rodinku poznajú i nepoznajú a tešia sa s nami. Ďakujem aj personálu na pôrodnici v Skalici za ich profesionálny a ľudský prístup. Čítaj ďalej…
Zotmelo sa. Chlapci sa hrali v detskej izbe. Prišiel som k nim a pozval som ich na prechádzku…
Povedal som im, nech mamku poprosia dve sviečky, nech si oblečú vetrovky, obujú topánky a nech ma potom prídu zavolať, že sa pôjdeme trošku prejsť a pomodliť na cintorín. Potešili sa, že ideme na vzduch a relatívne rýchlo boli pripravení na štart. V tom začuli v telke Slovenskú hymnu. Pribehli ku mne do obývačky. “Ide hokej?” – opýtali sa vidiac nastúpených hokejistov na ľade. “Áno, naši budú hrať s Čechmi priateľský zápas v Prahe.” Vypočuli sme si okrem našej aj hymnu súperov, ktorú som si tiež celkom s chuťou zaspieval. Keď skončila, Oliver skonštatoval – “Naša je krajšia.” A Marek diplomaticky na to – “Ja fandím tým, ktorí majú najkrajšiu hymnu.” Usmial som sa. No Markova chvíľa ešte len mala prísť. Pozreli sme si aj úvodné buly. “Poďte sa obuť. Ideme.” Kým sme sa na chodbe obúvali, znova som sa snažil “mudrovať”. “Chlapci,… sú omnoho dôležitejšie veci v našom živote, ako hokej.” – zapotil som. Pohotovo na to zareagoval Maľučký (tak občas voláme Marka – je o tri minúty mladší, ako Oliver a keď sa narodil, mal o 500 gramov menej). A reagoval s kamennou tvárou, keď spravil nečakanú “kľučku” a nechytateľne mi to zavesil rovno do “vinkľa” – “Noo, ocko, napríklad futbal,…” 🙂
Detská úprimnosť nepozná hraníc. A je to super. Život je ľahší s úsmevom. A deti vám ho na perách vyčaria aj vtedy, keď to vôbec nečakáte.
“Boli traja opití ujovia…”
Večer sme uložili, ako obvykle, chlapcov spať. Bolo tesne pred deviatou a stále som počul z ich izby nejaké zvuky. Vošiel som k nim do tej izbovej tmy. Už pri stlačení kľučky som počul cupitanie, dobre, dobre, teda dupot a olympijské skoky do postelí. Sadol som si k Marekovi a spýtal sa, prečo ešte nespia. Chvíľočku partizánsky mlčali. Aj ja. Oliver to nevydržal a ticho prerušil. “Ocko?!” – oslovil ma. “No čo je?” – reagoval som. “Boli traja opití ujovia.” Tejto jeho vete som nerozumel. Čítaj ďalej…
V jedno pekné piatkové popoludnie odišla. 350 km na východ. Všetko nechala. Teda pár vecí si so sebou vzala. A ešte chlapcov. Už tretí deň som sám…
Je mi smutno. Cítim, že mi niečo chýba. Jednoducho, už to nie je ono. Prázdny byt a ja. Nikdy som nemal problém zaspať. V myšlienkach som si zavelil – Chcem spať! a kým ešte doznievalo “ť”, už som aj spal. Teraz je to iné. Hneď prvý večer, keď tu nebola, som si ľahol a snažil som sa zaveliť si, ako obvykle, no moje telo odmietalo poslušnosť. Nechcelo sa podriadiť myšlienkam a ich príkazom a protestovalo. Čítaj ďalej…
