Vždy, keď nás navštíviš, nútiš nás plakať. Vždy, keď prídeš, je všetko iné nepodstatné. Vždy, keď sa nám ukážeš, uvedomíme si svoju zraniteľnosť. Vždy, keď nás prekvapíš, nevieme sa brániť. Vždy, keď sa objavíš, nútiš nás premýšľať. Zakaždým to však bolí. Veľmi. Čítaj ďalej…
Žijeme ťažkú dobu, kedy sa rúška stali už bežnou súčasťou našich životov a obava z nákazy, či prenosu vírusu na jedinca, ktorému by mohol ublížiť, visí stále vo vzduchu. Ľudia hľadajú nepriateľa, vinníka a keďže nie je také zaujímavé nadávať a hromžiť na “neviditeľného vírusa”, pretože jemu je to asi úprimne jedno, tak sa zraňujeme navzájom. Zlosť a nadávky obraciame proti odborníkom a je jedno, že v infektológii, virológii, či epidemiológii sme amatéri. Aj tí, ktorí nám chcú pomôcť a chrániť nás, schytávajú z každej strany. Čítaj ďalej…
Chcel športovať, žiť zdravšie, zahodiť za hlavu mladícke nerozvážnosti. Vykašľal sa jedného dňa na cigarety, no kým sa k tomu dopracoval, veľmi sa natrápil. Rozum chcel, ale telo sa závislosti odmietalo zbaviť. Podarilo sa to však a začal brať život trocha vážnejšie. Hovorím o období okolo môjho narodenia… Hrával futbal za Bijacovce. Nejakú okresnú súťaž. Chytal v bráne. Bol to prelom sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia. Ja som bol v tom čase najskôr malý špunt v kočiari a mama sa so mnou prechádzala poza bránu a neskôr som sa jej na ihrisku točil okolo sukne. Túto otcovu “kariéru” si nepamätám. Iba z rozprávania viem, aké to bolo. Hovorili o ňom, že vyškriabal loptu zo zdanlivo nemožných situácií, že by sa až človek divil čo všetko dokázal chytiť, ale potom sa prihodil nejaký poťagól, ktorý mohol v pohode chytiť… Mama si spomína, ako po nedeli musela meniť plachty, lebo jeho krvavé odreniny, ktoré mal z ochotného hádzania sa na tvrdom teréne, boli aj večer mokvavé… Čítaj ďalej…
Neustále sa musíme zamýšľať nad životom. Niečo v našom vnútri nás núti, aby sme tak konali, bez ohľadu na to, či chceme, či nie. Väčšinou sa zahĺbime, alebo lepšie povedané, snažíme sa pochopiť hĺbku zmyslu života. Prečo tu vlastne sme? Môžeme viesť nekonečné diskusie, môžeme sa domnievať, presviedčať jeden druhého, môžeme veriť Kristovi, alebo jeho učenie spochybňovať. Niektorí sa priklonia na túto stranu, iní tam a ďalší vymyslia celkom iný filozofický prúd… Čítaj ďalej…
(zdroj: seniordomterezia.sk)
Dnes sme s Milkou a s Liankou vyšli z kostola a zbadali sme, že jedna pani z Domova dôchodcov sa snaží na invalidnom vozíku prejsť cez prechod pre chodcov na druhú stranu cesty. Jemne zapadla na kraji, kde začína asfalt a nevedela sa svojpomocne pohnúť. Autá zastavili. Už už sme sa stočili, že ideme opačnou stranou domov, ale Milka ju zbadala. “Marek, pomôžme jej.” Čítaj ďalej…
Od začiatku, keď sa narodili, vedeli sme, že budú úplne odlišní. Neboli jednovaječní, nepodobali sa na seba. Oliver mal o pol kilogramu viac ako Marek… Už keď boli v perinkách reagovali na to isté rôzne. Pamätám si, ako som ich vozil v kočiari a musel som to stále vymyslieť tak, aby Oliverovi slnečné lúče priamo neolizovali tvár, lebo bol z toho nervózny. Markovi to napríklad neprekážalo. Natočil hlavu bokom a spal. Ešteže sme mali kočiar pre dvojčatá, kde sa dali vymyslieť rôzne kombinácie polôh sedačiek. Čítaj ďalej…
Moja mama a otec práve dnes pretínajú pásku dlhého maratónu, ale ani na chvíľočku nepomysleli, že by mala byť cieľová. Naopak. Čítaj ďalej…
V lete pred rokom, keď sme boli pri babke, nemalo už veľmi zmysel pýtať sa jej nejaké hlboké veci. Prihovorili sme sa, ale čakali sme už len jednoduché odpovede. Alzheimer. Už dosť pokročilý mazal ako na počítači “backspace”. Existujú vžak veci, ktoré sú nezmazateľné. S nastupujúcou stareckou demenciou sa vymazávala nedávna história a posielala sa do nenávratna. Tá staršia, zafixovaná tam ešte stále niekde bola. Potom prišli chvíle, keď už ani rok narodenia 1933, predtým tak dobre zafixovaný, nebolo možné obnoviť a vyvolať v spomienkach. Ani syna, či vnuka identifikovať už nešlo.
Ujo Jano ťa drží na rukách. Si v perinke, maličká. A vieš kto je pri tebe a hladká ťa hoc len po perinke? Tvoj najstarší, veľký braček…
Do piatich rokov sme boli štyria. Po ďalších 10 rokoch sa potom narodil ešte Matúš. Žili sme v trojizbovom byte a v jednej detskej izbe sme boli štyria. Po troch synoch sa mojim drahým rodičom narodila dcérka. Ja si to pamätám. Bol som najstarším a mal som štyri a pol roka. Dievčatko, Janka.
17. apríla sme sa na dedinskej zábave do seba zaľúbili. Prešlo 6 rokov a 21.apríla pred 18-timi rokmi sme si pred oltárom sľúbili, že “navždy”. Spomínaš si na ten deň? Asi si pamätáš na svoje česanie, krásne biele šaty. Všetko bolo napečené a na našej svadbe sa zišlo nejakých 140 ľudí. Také pravé dzedzinské vešeľe. V Studenci v kostole sme si povedali “áno” a sľúbili sme Bohu, že to dodržíme, v Bijacovciach potom v sále sme to oslávili… až do rána.